Parmenides

Recenzie čitateľov

Recenzie vyzdvihujú slušné veľkoformátové vydanie prekladu Platónových dialógov, konkrétne Jowettovho prekladu. Hoci je kniha vo všeobecnosti hodnotená pozitívne pre svoju kvalitu, má niektoré nedostatky vrátane chýbajúceho štandardného stránkovania a zložitého, abstraktného dialógu, ktorý môže byť náročný na samostatné čítanie.

Veľké tlačené vydanie, slušná kvalita tlačenej verzie, užitočná na skupinové diskusie, považovaná za významné Platónovo dielo, slúži ako vzor dialektickej metódy.

Chýbajúce štandardné stránkovanie, abstraktný a ťaživý dialóg, spoliehanie sa na Jowettov výklad môže obmedziť nové pohľady.

(na základe 2 čitateľských recenzií)

Obsah knihy:

Parmenides je jeden z Platónových dialógov. Všeobecne sa považuje za jeden z najnáročnejších, ak nie najzáhadnejších Platónových dialógov. Parmenides má byť opisom stretnutia dvoch veľkých filozofov eleatskej školy, Parmenida a Zenóna z Eleje, s mladým Sokratom. Príležitosťou stretnutia bolo Zenónovo čítanie jeho traktátu, v ktorom obhajoval Parmenidov monizmus proti stúpencom plurality, ktorí tvrdili, že Parmenidov predpoklad, že existuje jedno, vedie k neznesiteľným absurditám a rozporom.

Jadro dialógu otvára Sokratova výzva starším a uctievaným Parmenidovi a Zenónovi. Zenón použil svoju zvyčajnú metódu útoku, reductio ad absurdum, a argumentoval, že ak je vecí veľa, ako tvrdia pluralisti, potom budú podobné aj nepodobné; to je však nemožná situácia, pretože nepodobné veci nemôžu byť podobné, ani podobné veci nepodobné. Táto ťažkosť však zmizne, hovorí Sókratés, ak sme pripravení rozlišovať medzi zmyslovými vecami na jednej strane a formami, na ktorých sa zmyslové veci podieľajú, na strane druhej. Jedna a tá istá vec teda môže byť podobná aj nepodobná, alebo jedna a mnohé, tým, že sa zúčastňuje na Formách podobnosti a nepodobnosti, Jednoty a Mnohorakosti; som jeden človek a ako taký sa zúčastňujem na Forme jednoty, ale mám aj mnoho častí a v tomto ohľade sa zúčastňujem na Forme mnohorakosti. Nie je problém dokázať, že zmysluplné veci môžu mať protikladné atribúty; čo by vyvolalo zdesenie a vyslúžilo si obdiv Sokrata, by bolo, keby niekto ukázal, že samotné Formy sú schopné pripúšťať protikladné predikáty.

V tomto momente Parmenides preberá úlohu Sokratovho partnera a dominuje zvyšku dialógu. Po zistení, že Sókratés sám rozlišuje medzi formami a zmyslami, sa ho Parmenides pýta, aké druhy foriem je ochotný uznať. Sókratés odpovedá, že nepochybuje o existencii matematických, etických a estetických Foriem (napr. Jednota, Mnohorakosť, Dobro, Krása), ale nie je si istý Formami človeka, ohňa a vody; je si takmer istý, hoci pripúšťa isté výhrady, že nedôstojné predmety ako vlasy, blato a špina nemajú Formy. Parmenides naznačuje, že keď bude starší a viac oddaný filozofii, zváži všetky dôsledky svojej teórie, aj pokiaľ ide o zdanlivo bezvýznamné predmety, ako sú vlasy a blato.