Hodnotenie:
V recenziách sa zdôrazňuje reinterpretácia Platónových diel, najmä diela Meno, pričom sa tvrdí, že dôraz by sa mal klásť skôr na aktívny a skúmavý život než výlučne na epistemológiu a pravdu. Recenzent tvrdí, že Platón sa vysmieva myšlienke, že skúmanie je zbytočné, a namiesto toho obhajuje imaginatívny prístup k filozofii, pričom uprednostňuje krásne teórie pred empirickými dôkazmi.
Výhody:Kniha ponúka nový pohľad na Platónovu filozofiu, pričom zdôrazňuje význam aktívneho skúmania a predstavivosti. Spochybňuje tradičné interpretácie, ktoré sa príliš zameriavajú na epistemológiu, vyzdvihuje hodnotu krásnych teórií a nabáda čitateľov, aby si osvojili obohacujúcejší prístup k filozofii.
Nevýhody:Niektorí čitatelia môžu považovať odmietanie empirickej vedy a zameranie na imaginatívne teórie za nepresvedčivé alebo príliš idealistické. Kritika „hľadačov pravdy“ môže pôsobiť posmešne, čo môže odradiť tých, ktorí si vo filozofii cenia empirické prístupy.
(na základe 1 čitateľských recenzií)
Čo je cnosť? Dá sa naučiť, alebo je vrodená? Je možné poznať veci a priori (pred skúsenosťou)? V tomto dôležitom a vplyvnom sokratovskom dialógu sa Platón zaoberá množstvom základných otázok filozofie vrátane rozdielu medzi skutočným poznaním niečoho a iba správnym presvedčením o tom.
Dialóg sa začína, keď Meno, mladý aristokrat z Tesálie, sebavedome vyhlasuje, že dokáže definovať cnosť - len aby sa vzápätí dostal do úplného zmätku, čo je osud bežný pre tých, ktorí sa púšťajú do debaty so Sokratom. Menovo tvrdenie, že pojem nemožno definovať bez poznania jeho podstaty, vedie k jednej z najslávnejších pasáží v dejinách filozofie: Sokrates presadzuje učenie o reinkarnácii a tým, že položí Menoovmu otrokovi matematickú hádanku, dokazuje existenciu vrodeného poznania.
Tento krátky, ale hlboký dialóg, ktorý tvorí základ pre následné skúmanie apriórneho poznania, tu vychádza v preklade významného vedca Benjamina Jowetta.
