Ľudská prirodzenosť a správanie: Úvod do sociálnej psychológie, John Dewey (1922)

Recenzie čitateľov

Recenzie vyzdvihujú knihu Johna Deweyho „Ľudská prirodzenosť a správanie“ ako hlboký a prístupný výskum morálnej filozofie a sociálneho správania. Čitatelia oceňujú jej hĺbku a autorov inovatívny prístup k etike, ktorý uvažuje o ľudskej prirodzenosti z pragmatického hľadiska. Niektorí však považujú text za zdĺhavý a miestami náročný, čo si vyžaduje pozorné čítanie.

⬤ Hlboké poznatky o ľudskej prirodzenosti a morálke
⬤ prístupné a zrozumiteľné
⬤ cenné pre opakované čítanie
⬤ osviežujúci pohľad na etiku
⬤ spája filozofické myšlienky s praktickým ľudským správaním.

⬤ Zdĺhavé a môže sa opakovať
⬤ môže byť ťažké pochopiť niektoré pojmy bez pozorného čítania
⬤ niektorí čitatelia poznamenávajú, že si to vyžaduje boj, aby sa plne zapojili do Deweyho originálneho písania.

(na základe 6 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Human Nature And Conduct: An Introduction to Social Psychology, by John Dewey (1922)

Obsah knihy:

Ľudská povaha a správanie

John Dewey

⬤ "Daj psovi zlé meno a obes ho." Ľudská povaha bola psom profesionálnych moralistov a dôsledky sú v súlade s týmto príslovím. Na ľudskú prirodzenosť sa pozeralo s podozrením, so strachom, s kyslými pohľadmi, niekedy s nadšením pre jej možnosti, ale len vtedy, keď sa tieto dali do kontrastu s jej skutočnosťou. Zdalo sa, že je taká zlá, že úlohou morálky bolo orezávať ju a obmedzovať, že by sa o nej myslelo, že je lepšie, keby sa dala nahradiť niečím iným. Predpokladalo sa, že morálka by bola celkom zbytočná, keby nebolo vrodenej slabosti, hraničiacej so skazenosťou, ľudskej prirodzenosti. Niektorí spisovatelia s geniálnejším poňatím pripisovali súčasné očierňovanie teológom, ktorí si mysleli, že znevažovaním ľudskej stránky uctia božskú. Teológovia nepochybne zaujali pochmúrnejší pohľad na človeka než pohania a svetskí ľudia. Toto vysvetlenie nás však ďaleko nedovedie. Veď napokon aj títo teológovia sú sami ľudia a boli by bez vplyvu, keby na nich ľudské publikum nejako nereagovalo. Morálka sa do veľkej miery zaoberá ovládaním ľudskej prirodzenosti. Keď sa pokúšame niečo ovládať, veľmi dobre si uvedomujeme, čo sa nám vzpiera. Moralistov teda možno viedla k tomu, aby považovali ľudskú prirodzenosť za zlú jej neochota poddať sa kontrole, jej vzdorovitosť pod jarmom.

Toto vysvetlenie však vyvoláva len ďalšiu otázku. Prečo morálka stanovila pravidlá, ktoré sú tak cudzie ľudskej prirodzenosti? Ciele, na ktorých trvala, predpisy, ktoré zaviedla, boli predsa výrastkami ľudskej prirodzenosti. Prečo sa im teda ľudská prirodzenosť tak bránila? Navyše pravidlá sa dajú dodržiavať a ideály realizovať len vtedy, keď sa odvolávajú na niečo v ľudskej prirodzenosti a prebúdzajú v nej aktívnu reakciu. Morálne zásady, ktoré sa vyvyšujú tým, že ponižujú ľudskú prirodzenosť, v skutočnosti páchajú samovraždu. Alebo zapájajú ľudskú ... prirodzenosť do nekonečnej občianskej vojny a považujú ju za beznádejnú spleť protichodných síl. Preto sme núteníuvažovať o povahe a pôvode toho ovládania ľudskej prirodzenosti, ktorým sa zaoberá morálka. A skutočnosť, ktorá sa nám vnucuje pri nastolení tejto otázky, je existencia tried. Kontrola bola zverená oligarchii. V priepasti, ktorá oddeľuje ovládaných od vládnucich, narástla ľahostajnosť voči regulácii. Rodičia, kňazi, náčelníci, sociálni cenzori dodávali ciele, ciele, ktoré boli cudzie tým, ktorým boli vnucované, mladým, laikom, obyčajným ľuďom niekoľkí dávali a spravovali pravidlá a masa sa priebežne a s neochotou podriaďovala. Každý vie, že dobré deti sú tie, ktoré starším robia čo najmenej problémov, a keďže väčšina z nich spôsobuje veľa nepríjemností, musia byť od prírody nezbedné.

Všeobecne povedané, dobrí ľudia boli tí, ktorí robili to, čo im bolo povedané, a nedostatok horlivého dodržiavania je znakom niečoho zlého v ich povahe.