Dni plynuli a Angelova pomsta stále visela v ohni.
Scrope sa nikdy nestretol so svojím osudom na krátkej zákrute jednej zo súmračných rímskych ulíc, kam prichádzal presne každý večer o jedenástej. Rozmýšľal som, či náš zádumčivý priateľ už vyčerpal zlovestnú silu povahy sformovanej na lenivú spokojnosť.
Dúfal som, že áno, ale mýlil som sa. Raz popoludní sme sa išli prechádzať, ----dámy, Scrope a ja, ----po pôvabnej vile Borghese, a aby sme unikli pred rachotom módneho sveta a jeho rozptýlením, zatúlali sme sa do nefrekventovaného zákutia, kde starý plesnivý múr, štíhle čierne cyprusy a neskrotený trávnik vytvárali pod nádhernou rímskou oblohou ten najharmonickejší obraz.
