Posadnutý

Recenzie čitateľov

Kniha je vysoko hodnotená pre hlboké filozofické témy, zložitosť postáv a živé vykreslenie Ruska 19. storočia. Voľné vydanie pre Kindle je však kritizované za početné preklepy a vynechanie kľúčovej kapitoly, pričom niektorí čitatelia majú problémy so štýlom rozprávania a sledovaním postáv.

⬤ Hlboký filozofický pohľad na nihilizmus, socializmus a ľudský údel.
⬤ Komplexné postavy a psychoanalytická hĺbka.
⬤ Živý obraz predrevolučnej ruskej spoločnosti.
⬤ Oslavované ako jedno z Dostojevského najväčších diel, mnohí ho považujú za povinné čítanie v ruskej literatúre.

⬤ Voľné vydanie pre Kindle je plné preklepov a neobsahuje kapitolu „U Tichona“.
⬤ Rozprávanie môže byť ťažko zrozumiteľné a nudné.
⬤ Malá veľkosť písma v niektorých vydaniach spôsobuje, že sa nedá čítať.
⬤ Niektorí čitatelia majú problém s Dostojevského štýlom písania a ťažko sa doň zapájajú.

(na základe 46 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Possessed

Obsah knihy:

Keď sa pokúšam opísať nedávne a zvláštne udalosti v našom meste, donedávna zahalenom do nepokojného neznáma, z nedostatku literárnej zručnosti som nútený začať svoje rozprávanie pomerne ďaleko dozadu, teda určitými životopisnými údajmi o tom talentovanom a vysoko cenenom pánovi, Stepanovi Trofimovičovi Verhovenskom. Verím, že tieto podrobnosti poslúžia aspoň ako úvod, zatiaľ čo samotný príbeh bude nasledovať neskôr.

Hneď poviem, že Stepan Trofimovič medzi nami vždy plnil zvláštnu úlohu, takpovediac úlohu pokrokového vlastenca, a túto úlohu hral s veľkou vášňou - až som naozaj presvedčený, že bez nej by nemohol existovať. Nie že by som ho staval na jednu úroveň s hercom v divadle, chvalabohu, lebo si ho naozaj vážim. To všetko mohol byť dôsledok zvyku, alebo skôr veľkorysého sklonu, ktorý mal od svojich prvých rokov, aby sa oddával príjemnému snívaniu, v ktorom vystupoval ako obrazná verejná postava.

S obľubou si napríklad zamiloval svoje postavenie "prenasledovaného" človeka a takpovediac "vyhnanca". V týchto dvoch slovíčkach je akýsi tradičný pôvab, ktorý ho raz navždy očaril a postupne ho podľa jeho vlastného názoru vyzdvihol na vznešený piedestál, veľmi príjemný pre márnivosť.

V jednej anglickej satire z minulého storočia sa Gulliver po návrate z krajiny Liliputánov, kde boli ľudia vysokí len tri alebo štyri palce, tak zvykol považovať sa za obra medzi nimi, že keď kráčal po uliciach Londýna, nemohol si pomôcť a volal na kočiare a okoloidúcich, aby si dávali pozor a uhli mu z cesty, lebo sa bál, že ich rozdrví, lebo si predstavoval, že oni sú malí a on je stále obor. Vysmievali sa mu za to a nadávali mu a drsní kočiši dokonca bičovali obra bičmi.

Ale bolo to spravodlivé? Čo sa nedá robiť podľa zvyku? Zvyk priviedol Stepana Trofimoviča takmer do tej istej polohy, ale v nevinnejšej a neškodnejšej podobe, ak sa dá použiť takýto výraz, lebo to bol vynikajúci človek.