Posadnutí (Diabli)

Recenzie čitateľov

Dostojevského román sa zaoberá témou nihilizmu v predrevolučnom Rusku a obsahuje zložité postavy a hlboký psychologický príbeh. Hoci mnohí recenzenti chválili jeho literárnu brilantnosť a aktuálnosť, problémy s niektorými vydaniami, najmä preklepy a vynechávky, viedli k frustrácii čitateľov.

Román sa považuje za brilantné skúmanie ľudskej psychológie a spoločenských problémov so zložitými postavami a významnými témami. Mnohí čitatelia ho považovali za pútavý a podnetný, oceňovali Dostojevského postrehy o ľudskom stave a politickej klíme Ruska 19. storočia.

Viaceré vydania, najmä bezplatná verzia pre Kindle, obsahujú množstvo preklepov a vynechávajú dôležité kapitoly, čo znižuje čitateľnosť. Niektorým čitateľom sa príbeh ťažko sledoval, najmä kvôli rozvláčnosti rozprávania a množstvu postáv. Staršie preklady sú kritizované aj za zastaranosť v porovnaní s modernými interpretáciami.

(na základe 46 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Possessed (The Devils)

Obsah knihy:

Keď sa pokúšam opísať nedávne a zvláštne udalosti v našom meste, donedávna zahalenom do nepokojného neznáma, z nedostatku literárnej zručnosti som nútený začať svoje rozprávanie pomerne ďaleko dozadu, teda určitými životopisnými údajmi o tom talentovanom a vysoko cenenom pánovi, Stepanovi Trofimovičovi Verhovenskom. Verím, že tieto podrobnosti poslúžia aspoň ako úvod, zatiaľ čo samotný príbeh bude nasledovať neskôr.

Hneď poviem, že Stepan Trofimovič medzi nami vždy plnil zvláštnu úlohu, takpovediac úlohu pokrokového vlastenca, a túto úlohu hral s veľkou vášňou, až som naozaj presvedčený, že bez nej by nemohol existovať. Nie že by som ho staval na jednu úroveň s hercom v divadle, chvalabohu, lebo si ho naozaj vážim. To všetko mohol byť dôsledok zvyku, alebo skôr veľkorysého sklonu, ktorý mal od svojich prvých rokov, aby sa oddával príjemnému snívaniu, v ktorom vystupoval ako obrazná verejná postava.

S obľubou si napríklad zamiloval svoje postavenie „prenasledovaného“ človeka a takpovediac „vyhnanca“. V týchto dvoch slovíčkach je akýsi tradičný pôvab, ktorý ho raz navždy očaril a postupne ho podľa jeho vlastného názoru vyzdvihol na vznešený piedestál, veľmi príjemný pre márnivosť.

V jednej anglickej satire z minulého storočia sa Gulliver po návrate z krajiny Liliputánov, kde boli ľudia vysokí len tri alebo štyri palce, tak zvykol považovať sa za obra medzi nimi, že keď kráčal po uliciach Londýna, nemohol si pomôcť a volal na kočiare a okoloidúcich, aby si dávali pozor a uhli mu z cesty, lebo sa bál, že ich rozdrví, lebo si predstavoval, že oni sú malí a on je stále obor. Vysmievali sa mu za to a nadávali mu a drsní kočiši dokonca bičovali obra bičmi.

Ale bolo to spravodlivé? Čo sa nedá robiť podľa zvyku? Zvyk priviedol Stepana Trofimoviča takmer do tej istej polohy, ale v nevinnejšej a neškodnejšej podobe, ak sa dá použiť takýto výraz, lebo to bol vynikajúci človek.