Vyznanie

Recenzie čitateľov

Recenzie Tolstého Vyznania vyzdvihujú hlboké skúmanie viery, zmyslu a ľudského údelu. Čitatelia oceňujú Tolstého úprimnosť a príbuzný zápas s existenciálnymi otázkami, ako aj emocionálnu váhu jeho duchovnej cesty. Mnohé recenzie však kritizujú kvalitu prekladu a redakčnú úpravu a poukazujú na početné typografické chyby, ktoré znehodnocujú zážitok z čítania.

Mnohí čitatelia považujú Tolstého postrehy o viere, existencii a ľudskej skúsenosti za hlboko dojímavé a poučné. Kniha sa opisuje ako pútavá, podnetná a schopná rezonovať s modernými čitateľmi. Dobre prijímaná je aj Tolstého surová úprimnosť a vzťahovosť jeho zápasov s vierou.

Značný počet recenzentov vyjadruje sklamanie z prekladu a úpravy knihy, pričom uvádzajú časté tlačové chyby a nízku kvalitu. Niektorí sa domnievajú, že vydaniu chýbajú náležité kontextové poznámky a úvod, ktorý by umožnil lepšie zhodnotiť Tolstého dielo. Spomínajú sa nezrovnalosti v jeho argumentácii a želanie lepšej štruktúry a prehľadnosti podania.

(na základe 97 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A Confession

Obsah knihy:

Vyznanie alebo moja spoveď je krátke dielo na tému melanchólie, filozofie a náboženstva od uznávaného ruského spisovateľa Leva Tolstého. Bolo napísané v rokoch 1879 až 1880, keď mal Tolstoj okolo päťdesiatky.

Kniha je krátkym autobiografickým príbehom o autorovom boji s existenciálnou krízou v strednom veku. Opisuje jeho hľadanie odpovede na konečnú filozofickú otázku: „Ak Boh neexistuje, keďže smrť je nevyhnutná, aký je zmysel života?“ Bez odpovede na ňu sa pre neho život stal „nemožným“.

Príbeh sa začína východnou bájkou o drakovi v studni. Muža zaženie zviera do studne, na dne ktorej je drak. Muž sa drží konára, ktorý ohlodávajú dve myši (jedna čierna, druhá biela, predstavujúce noc a deň a neúprosný beh času). Muž dokáže zlízať dve kvapky medu (predstavujú Tolstého lásku k rodine a k písaniu), ale keďže smrť je neodvratná, med mu už nie je sladký.

Tolstoj ďalej opisuje štyri možné postoje k tejto dileme. Prvým je ignorancia. Ak si človek neuvedomuje, že sa blíži smrť, život sa stáva znesiteľným. Problémom pre neho osobne je, že on sám nie je nevedomý. Keď si uvedomí realitu smrti, niet cesty späť.

Druhou možnosťou je to, čo Tolstoj označuje ako epikurejstvo. Keďže si človek plne uvedomuje, že život je pominuteľný, môže si užívať čas, ktorý má. Tolstého problém je v podstate morálny. Tvrdí, že epikureizmus môže dobre fungovať pre menšinu ľudí, ktorí si môžu dovoliť žiť „dobrý život“, ale človek by musel byť morálne prázdny, aby dokázal ignorovať skutočnosť, že drvivá väčšina ľudí nemá prístup k bohatstvu potrebnému na takýto život.

Tolstoj ďalej uvádza, že intelektuálne najúprimnejšou reakciou na situáciu by bola samovražda. Tvárou v tvár nevyhnutnosti smrti a za predpokladu, že Boh neexistuje, prečo čakať? Načo sa tváriť, že toto slzavé údolie má nejaký význam, keď sa dá jednoducho skoncovať so životom? Sám za seba však Tolstoj píše, že je „príliš zbabelý“ na to, aby túto „logicky najdôslednejšiu“ odpoveď dotiahol do konca.