Opory psychoanalýzy

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 8 hlasoch.

Pôvodný názov:

Resistances of Psychoanalysis

Obsah knihy:

V troch esejach, ktoré tvoria túto podnetnú a často prekvapujúcu knihu, Jacques Derrida polemizuje s predstavou, že základné myšlienky psychoanalýzy boli dôkladne spracované, vyargumentované a osvojené. Pretrvávajúci záujem o psychoanalýzu sa tu skúma v rôznych odporoch voči analýze - chápaných nielen ako jav teoreticky zakotvený v jadre psychoanalýzy, ale ako odpor psychoanalýzy voči nej samej, ako neprístupnosť analýze, ktorá súvisí so štruktúrou analýzy samotnej.

Derrida nielenže ukazuje, ako možno dnes obnoviť záujem o psychoanalýzu a psychoanalytické písanie, ale tieto eseje mu poskytujú príležitosť vrátiť sa a prehodnotiť tému, s ktorou sa prvýkrát konfrontoval (v eseji o Freudovi) v roku 1966. Slúžia tiež na objasnenie Derridovho myslenia o témach esejí - Freudovi, Lacanovi a Foucaultovi - myslenia, ktoré bolo, najmä pokiaľ ide o posledné dve, značne skreslené a nepochopené.

Prvá esej o Freudovi je exkurzom do podrobného čítania Freudových textov ako filozofickej reflexie. Prostredníctvom jemných diferencií, ktoré Derrida v tomto analytickom čítaní robí, najmä v prípade Výkladu snov, otvára oblasť analýzy do nových a nepredvídateľných foriem - ako napríklad stretnutie s interdikciou (keď je posunutie analýzy ďalej zakázané štrukturálnym limitom).

Po eseji, ktorú by sme mohli nazvať Derridovým návratom k Freudovi, je ďalšia venovaná Lacanovi, postave, pre ktorú bolo toto slovné spojenie čímsi ako heslom. V tejto a nasledujúcej eseji o Foucaultovi sa Derrida znovu stretáva s dvoma mysliteľmi, ktorým predtým venoval dôležité eseje, ktoré vyvolali búrlivé diskusie a početné rozpory v intelektuálnych prostrediach ovplyvnených ich spismi. V tejto eseji, ktorá zručne integruje pojem odporu do širších otázok, sa Derrida v podstate pýta: Akého pôvodu a povahy je text, ktorý konštituuje lacanovskú psychoanalýzu, ak vezmeme do úvahy jeho existenciu ako archív, ako učenie, ako semináre, prepisy, citácie atď.

Derridovu tretiu esej možno nazvať nielen kritikou, ale aj ocenením Foucaultovho diela: ocenením nielen v psychologickom a rétorickom zmysle, ale aj v tom zmysle, že povyšuje Foucaultovo myslenie tým, že mu vracia rozsah a nuansy, ktoré sa stratili jeho redukciou čitateľmi, jeho vlastnými textami a jeho formulovým obalom.