Prires et penses chrtiennes

Obsah knihy:

„... Pane, zľutuj sa nad kresťanom, ktorý pochybuje, nad neveriacim, ktorý by rád uveril, nad predchodcom života, ktorý sa vydáva na cestu sám, v noci, pod oblohou, ktorú už neosvetľujú utešujúce lampáše starej nádeje.

Toto je výkrik smútku úbohej opustenej ja, ktorá sa akýmsi inštinktívnym pohybom obracia k nebu, pretože zakúsila, že na zemi pre ňu niet milosrdenstva ani súcitu. Už vo Vau-l'eau Folantin uprostred svojho utrpenia poznamenal, že šťastní sú tí, ktorí všetky skúšky, všetky utrpenia, všetky útrapy prítomného života prijímajú ako pominuteľný dôkaz.

Bez toho, aby sa nad tým pozastavil, však vyjadroval veľmi nejasnú ľútosť nad tým, že nemá vieru; a ak je zaujímavé vedieť, že Huysmans pred svojím obrátením blúdil okolo kostola a najradšej by mal silu prekročiť jeho prah, aby unikol utrpeniu, ktoré ho sužovalo; je dôležité pripomenúť si túto skutočnosť notoricky neistého človeka, ktorý prosí Boha, aby sa nad ním zmiloval. Samotná forma jeho modlitby označuje jeho túžbu nebojovať viac na miestach, kde žije; je to priame konštatovanie, vzlyk bolesti, zúfalý plač strateného dieťaťa, ktoré hádže meno svojej matky psom...“.