Útecha z filozofie

Recenzie čitateľov

Kniha „Útecha z filozofie“ od Boethia je oceňovaná pre svoju nadčasovú múdrosť a filozofické postrehy, vďaka čomu je odporúčaným čítaním pre tých, ktorí sa zaujímajú o filozofiu a literatúru. Uvádza sa však, že text môže byť náročný a nemusí nájsť odozvu u všetkých moderných čitateľov, najmä u tých, ktorí sú skeptickí voči jeho náboženským témam.

Nadčasová múdrosť, inšpiratívny obsah, dobre formulovaný, skvelý preklad, výborný na filozofické štúdium, historický význam, stojí za prečítanie, odporúčame čitateľom so záujmom o vieru a filozofiu.

Nie je to ľahké čítanie, malé písmo, niektoré výtlačky majú zlú väzbu, funguje lepšie pre tých, ktorí inklinujú k filozofii alebo viere, nemusí sa páčiť moderným čitateľom, ktorí sú skeptickí k jej náboženským témam, niektoré preklady môžu byť náročné.

(na základe 32 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Consolation of Philosophy

Obsah knihy:

Svätý Anicius Manlius Severinus Bo thius, všeobecne nazývaný Boethius (477-524 n. l.), bol rímsky senátor, konzul, magister officiorum a filozof zo začiatku 6. storočia. Narodil sa približne rok po tom, ako Odoaker zosadil posledného rímskeho cisára a vyhlásil sa za kráľa Itálie. Boethius vstúpil do verejnej služby za ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého, ktorý ho neskôr uväznil a v roku 524 popravil na základe obvinenia zo sprisahania s cieľom zvrhnúť ho. 4) Počas väznenia Boethius napísal svoju Filozofickú útechu, filozofické pojednanie o šťastí, smrti a ďalších otázkach, ktoré sa stalo jedným z najpopulárnejších a najvplyvnejších diel stredoveku. Ako autor mnohých príručiek a prekladateľ Aristotela sa stal hlavným sprostredkovateľom medzi klasickou antikou a nasledujúcimi storočiami.

Filozofia útechy bola napísaná v roku 523 n. l. počas jednoročného väzenia, ktoré si Boethius odpykával počas čakania na súdny proces - a napokon aj na popravu - za údajný zločin zrady, ktorého sa dopustil za vlády ostrogótskeho kráľa Teodorika Veľkého. Boethius bol v Ríme na samom vrchole moci, zastával prestížny úrad magister officiorum a bol zvrhnutý zradou. Táto skúsenosť ho inšpirovala k napísaniu textu, v ktorom sa zamýšľa nad tým, ako môže existovať zlo vo svete riadenom Bohom (problém teodicey) a ako sa dá ešte dosiahnuť šťastie uprostred vrtkavého šťastia, pričom sa zamýšľa aj nad povahou šťastia a Boha. Kniha bola opísaná ako "zďaleka najzaujímavejší príklad väzenskej literatúry, aký svet kedy videl". 4)

Často sa predpokladá spojitosť s kresťanstvom, avšak v diele sa nenachádza žiadna zmienka o Ježišovi Kristovi, kresťanstve alebo inom konkrétnom náboženstve okrem niekoľkých okrajových odkazov na Pavlove spisy, ako je napríklad symetria medzi úvodnými riadkami 4. knihy 3. kapitoly a 1. listu Korinťanom 9,24. Boh je však predstavený nielen ako večná a vševediaca bytosť, ale aj ako zdroj všetkého dobra.

Boethius píše knihu ako rozhovor medzi sebou a pani Filozofiou. Pani Filozofia utešuje Boethia tým, že hovorí o pominuteľnosti slávy a bohatstva ("nikto nikdy nemôže byť skutočne zabezpečený, kým ho šťastie neopustí") a o konečnej nadradenosti vecí mysle, ktoré nazýva "jediným pravým dobrom". Tvrdí, že šťastie pochádza zvnútra a že cnosť je všetko, čo človek skutočne má, pretože ju neohrozujú výkyvy šťastia. (wikipedia.org)