Útecha z filozofie

Recenzie čitateľov

Kniha Boethia „Útecha z filozofie“ sa stretáva s veľkým uznaním a kritickými ohlasmi. Mnohí čitatelia oceňujú jej hlboké témy filozofie, spravodlivosti a ľudského údelu, pričom vyzdvihujú jej inšpiratívnosť a aktuálnosť aj niekoľko storočí po jej napísaní. Pre niektorých je však náročné ju čítať kvôli jej zložitosti, problémom s prekladom a obavám o kvalitu vydania.

Hlboké filozofické postrehy, nadčasová múdrosť, považuje sa za klasiku, inšpiratívny, dobre formulovaný, dobrý preklad, ponúka významný historický kontext, dotýka sa tém šťastia a utrpenia.

Nie ľahké čítanie, ťažkosti s prekladom, problémy s kvalitou tlače, problémy s väzbou, môže nájsť odozvu len u záujemcov o filozofiu alebo náboženské témy, potenciálne nepresvedčí moderných čitateľov.

(na základe 32 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Consolation of Philosophy

Obsah knihy:

Svätý Anicius Manlius Severinus Bo thius, všeobecne nazývaný Boethius (477-524 n. l.), bol rímsky senátor, konzul, magister officiorum a filozof zo začiatku 6. storočia. Narodil sa približne rok po tom, ako Odoaker zosadil posledného rímskeho cisára a vyhlásil sa za kráľa Itálie. Boethius vstúpil do verejnej služby za ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého, ktorý ho neskôr uväznil a v roku 524 popravil na základe obvinenia zo sprisahania s cieľom zvrhnúť ho. Počas väznenia Boethius napísal svoju Filozofickú útechu, filozofické pojednanie o šťastí, smrti a ďalších otázkach, ktoré sa stalo jedným z najpopulárnejších a najvplyvnejších diel stredoveku. Ako autor mnohých príručiek a prekladateľ Aristotela sa stal hlavným sprostredkovateľom medzi klasickou antikou a nasledujúcimi storočiami.

Filozofia útechy bola napísaná v roku 523 n. l. počas jednoročného väzenia, ktoré si Boethius odpykával počas čakania na súdny proces - a napokon aj na popravu - za údajný zločin zrady, ktorého sa dopustil za vlády ostrogótskeho kráľa Teodorika Veľkého. Boethius bol v Ríme na samom vrchole moci, zastával prestížny úrad magister officiorum a bol zvrhnutý zradou. Táto skúsenosť ho inšpirovala k napísaniu textu, v ktorom sa zamýšľa nad tým, ako môže existovať zlo vo svete riadenom Bohom (problém teodicey) a ako sa dá ešte dosiahnuť šťastie uprostred vrtkavého šťastia, pričom sa zamýšľa aj nad povahou šťastia a Boha. Bola opísaná ako "zďaleka najzaujímavejší príklad väzenskej literatúry, aký svet kedy videl".

Často sa predpokladá spojitosť s kresťanstvom, avšak v diele sa nenachádza žiadna zmienka o Ježišovi Kristovi, kresťanstve alebo inom konkrétnom náboženstve, okrem niekoľkých okrajových odkazov na Pavlove spisy, ako je napríklad symetria medzi úvodnými riadkami 3. kapitoly 4. knihy a 1. listu Korinťanom 9, 24. Boh je však predstavený nielen ako večná a vševediaca bytosť, ale aj ako zdroj všetkého dobra.

Boethius píše knihu ako rozhovor medzi sebou a pani Filozofiou. Pani Filozofia utešuje Boethia tým, že hovorí o pominuteľnosti slávy a bohatstva ("nikto nikdy nemôže byť skutočne zabezpečený, kým ho šťastie neopustí") a o konečnej nadradenosti vecí mysle, ktoré nazýva "jediným pravým dobrom". Tvrdí, že šťastie pochádza zvnútra a že cnosť je všetko, čo človek skutočne má, pretože ju neohrozujú výkyvy šťastia. (wikipedia.org)