Pygmalion

Recenzie čitateľov

Kniha Pygmalion od Georgea Bernarda Shawa predstavuje bohaté skúmanie tém, ako je spoločenská trieda, identita a zložitosť vzťahov, najmä prostredníctvom postavy Elizy Doolittlovej. Mnohí čitatelia oceňujú hĺbku a význam tejto hry v porovnaní s jej muzikálovou adaptáciou „My Fair Lady“. Názory na postavy a dialógy sa však líšia, niektorí ich považujú za menej pútavé alebo sympatické. Celkovo sa kniha považuje za klasiku, ktorú sa oplatí prečítať, najmä pre jej prenikavý komentár k spoločenským normám.

⬤ Poskytuje diferencovanejší pohľad na postavy, najmä na Elizu, pričom zdôrazňuje jej rast a nezávislosť.
⬤ Predslov a historický kontext zlepšujú pochopenie tém hry.
⬤ Krátka dĺžka umožňuje prístupné čítanie.
⬤ Silné témy, ktoré rezonujú so súčasnými otázkami týkajúcimi sa pohlavia a spoločenskej triedy.
⬤ Pútavý štýl písania s ostrým vtipom a humorom.

⬤ Niektorí čitatelia považujú postavy za nesympatické alebo dialógy za ploché a mrzuté.
⬤ Rozdiely medzi hrou a muzikálovou verziou môžu byť pre fanúšikov „My Fair Lady“ sklamaním.
⬤ Niektoré vydania majú problémy, napríklad chýbajúce scény, problémy s úpravou alebo zlé formátovanie.
⬤ Niekoľko recenzií vyjadrilo názor, že hra môže modernému publiku pripadať zastaraná.

(na základe 413 čitateľských recenzií)

Obsah knihy:

Kúpou jednej z klasických kníh 1. svetovej knižnice podporíte našu bezplatnú internetovú knižnicu elektronických kníh na stiahnutie. Knižnično-literárna spoločnosť 1. svetovej knižnice je nezisková vzdelávacia organizácia. Navštívte nás online na www.1stWorldLibrary.ORG - - Ako sa neskôr ukáže, Pygmalion potrebuje nie predslov, ale pokračovanie, ktoré som dodal na patričnom mieste. Angličania si nevážia svoj jazyk a nenaučia ním hovoriť ani svoje deti. Hláskujú ho tak ohavne, ţe sa nikto nemôţe naučiť, ako znie. Je nemožné, aby Angličan otvoril ústa bez toho, aby ho nejaký iný Angličan nenávidel alebo ním opovrhoval. Nemčina a španielčina sú prístupné cudzincom: Angličtina nie je prístupná ani Angličanom. Reformátor, ktorého dnes Anglicko potrebuje, je energický fonetický nadšenec: preto som z neho urobil hrdinu populárnej hry. Takíto hrdinovia už mnoho rokov kričia na púšti. Keď som sa koncom sedemdesiatych rokov osemnásteho storočia začal zaujímať o túto tému, Melville Bell bol už mŕtvy, ale Alexander J. Ellis bol stále žijúci patriarcha s impozantnou hlavou vždy zakrytou zamatovou čiapkou s lebkou, za ktorú sa na verejných zhromaždeniach veľmi dvorne ospravedlňoval. On a Tito Pagliardini, ďalší fonetický veterán, boli muži, ktorých nebolo možné nemať rád.

Henrymu Sweetovi, vtedy mladému mužovi, chýbala ich láskavosť povahy: k bežným smrteľníkom bol asi tak zmierlivý ako Ibsen alebo Samuel Butler. Jeho skvelé schopnosti fonetika (myslím, že bol vo svojej práci najlepší zo všetkých) by ho oprávňovali k vysokému oficiálnemu uznaniu a možno by mu umožnili spopularizovať jeho predmet, nebyť jeho satanského pohŕdania všetkými akademickými hodnostármi a osobami všeobecne, ktoré mysleli viac na gréčtinu ako na fonetiku. Raz, v časoch, keď v South Kensingtone vyrástol Imperiálny inštitút a Joseph Chamberlain rozbiehal impérium, som presvedčil redaktora jedného z popredných mesačníkov, aby Sweetovi zadal článok o imperiálnom význame jeho predmetu. Keď prišiel, neobsahoval nič iné ako divoký posmešný útok na profesora jazyka a literatúry, ktorého katedru Sweet považoval za vhodnú len pre odborníka na fonetiku. Keďže článok bol hanlivý, musel byť vrátený ako nemožný; a ja som sa musel zriecť svojho sna vytiahnuť jeho autora na výslnie. Keď som ho potom po mnohých rokoch prvýkrát stretol, s údivom som zistil, že on, ktorý bol celkom slušne upraveným mladým mužom, vlastne dokázal len vďaka pohŕdaniu zmeniť svoj osobný vzhľad, až sa z neho stalo akési chodiace odmietnutie Oxfordu a všetkých jeho tradícií. Muselo to byť z veľkej časti jeho vlastnou vinou, že ho tam natlačili do niečoho, čo sa volá čitateľstvo fonetiky.

Budúcnosť fonetiky je pravdepodobne v rukách jeho žiakov, ktorí naňho všetci prisahali, ale samotného muža nič nedokázalo priviesť k akémukoľvek súladu s univerzitou, na ktorej sa napriek tomu držal božským právom, a to intenzívnym oxonovským spôsobom. Dovolím si tvrdiť, že medzi jeho spismi, ak nejaké zanechal, sú aj satiry, ktoré by sa mohli bez príliš deštruktívnych následkov publikovať o päťdesiat rokov. Myslím si, že nebol ani v najmenšom zlý človek, skôr naopak, ale hlupákov netrpel rád.