Rímska cisárska kríza: Dejiny Rímskej ríše v 3. storočí po zavraždení Severa Alexandra

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.

Pôvodný názov:

Rome's Imperial Crisis: The History of the Roman Empire in the 3rd Century After Severus Alexander's Assassination

Obsah knihy:

*Vrátane obrázkov.

*Obsahuje online zdroje a bibliografiu pre ďalšie čítanie.

Päťdesiat rokov po zavraždení Severa Alexandra 19. marca 235 n. l. je akademikmi všeobecne považované za jeden z najnižších bodov v dejinách Rímskej ríše. Je to v ostrom kontraste s predchádzajúcimi 150 rokmi, ktoré zahŕňali vládu piatich dobrých cisárov a boli všeobecne oceňované ako jeden z vrcholov ríše. Severus Alexander bol posledným zo severských cisárov a nasledujúce krízové roky (235 - 285 n. l.) sa vyznačovali sériou krátkych vlád, ktoré sa zvyčajne končili násilnou smrťou vládnuceho cisára.

Zároveň v tomto období bolo impérium obkľúčené hrozivými silami zo všetkých strán. Rimania čelili obnovenej Perzii na východe, ako aj významným silám germánskych kmeňov na Rýne a Gótov pozdĺž Dunaja. Rôzne konflikty mali vyústiť do bezprecedentnej smrti úradujúceho cisára v boji, ku ktorej došlo v roku 251 v prípade cisára Decia, a cisár Valerián bol zajatý v roku 260 n. l.

Napriek katastrofám mali Rimania aspoň nejaké dobré správy. Aureliánovi aj Probovi sa podarilo získať späť stratené územie a tým aj časť prestíže Ríma. Konečný zlom nastal s nástupom Diokleciána v roku 284 n. l. Od tohto momentu sa ríša vydala na cestu obnovy, ale kým sa dostala do tohto štádia, mala ríša za týchto 50 rokov nie menej ako 20 cisárov, a to aj s výnimkou ďalších piatich galských "cisárov", ktorí sa v rokoch 260 až 274 n. l. ustanovili za nezávislých vládcov.

Za Diokleciánovej vlády sa mali zaviesť reformy, aby sa dosiahol želaný koniec cisárskej krízy, a viacerí cisári pred ním mali možno schopnosti riadiť reformný proces, ale moc armády a ochota využívať a zneužívať moc zabezpečili, že len málo z nich malo skutočnú šancu skutočne sa presadiť. Bolo to najhoršie obdobie v doterajších dejinách Rímskej ríše, aj keď nútilo Rimanov riešiť bojovné zahraničné mocnosti a problémy, ktoré vznikali v dôsledku vzniku čoraz silnejších a ľudnatejších provincií.

Tlaky spôsobené rastom populácie v rámci impéria aj mimo neho boli dôkladne preskúmané, ale v poslednom čase sa pozornosť venuje aj problémom spôsobeným zmenou klímy. V minulosti sa predpokladalo, že nárast populácie v dnešnom Nemecku a ďalej na východ vytlačil na rímske územie nepriateľské skupiny, a teraz sa predpokladá, že v 2. storočí n. l. viedli klimatické zmeny k výraznému zvýšeniu hladiny morí, ktoré spôsobili rozsiahle záplavy a zničenie úrody vo východnej Európe. To mohlo dať ľuďom podnet na migráciu na juh a západ, a to práve v čase, keď sa Rím sústredil na zadržiavanie Sásánovskej perzskej ríše. Často sa prehliada, že Perzská ríša bola v tomto období rovnako veľká ako ríša Rimanov a rovnako dobre vojensky rozvinutá, čo vysvetľuje ťažkosti, ktoré mal Rím vo vzájomných vzťahoch.

Keďže rímski vodcovia medzi sebou súperili o moc a neustále viedli občianske vojny, slávne rímske cesty chátrali, hospodárstvo bolo ochromené, systém obchodu na celom kontinente, ktorý prekvital v predchádzajúcich rokoch, bol nahradený základným výmenným systémom a medzinárodný obchod sa obmedzil. Ľudia sa čoraz viac obávali o svoju osobnú bezpečnosť a počas cisárskej krízy sa čoraz viac prejavovala tendencia obetovať osobné slobody a práva výmenou za záruky bezpečnosti od bohatých vlastníkov pôdy. To všetko predznamenalo vznik európskeho feudálneho systému a poddanstva. Boli to zjavne búrlivé časy a vzhľadom na ich nestabilitu mnohí historici diskutovali o tom, ako sa Rímskej ríši vôbec podarilo prežiť v akejkoľvek podobe, nehovoriac o tom, že zostala dostatočne silná na to, aby Diokleciánovi umožnila obnoviť poriadok.