Pápežský omyl?: Obhajoba pápežov, ktorí sa údajne mýlili vo viere

Recenzie čitateľov

Knihu odporúčame všetkým, ktorí sa zaujímajú o dejiny pápežstva, najmä z katolíckej perspektívy. Hoci je chválená za dobre napísaný obsah a historické poznatky, niektorí kritici poukazujú na tendenčnosť a moderné interpretácie, ktoré môžu podfarbovať historický príbeh.

⬤ Dobre napísaná a zrozumiteľná
⬤ poskytuje fascinujúci historický opis pápežstva
⬤ odporúčame ako cenný zdroj pre osobné knižnice a výskum.

Obsahuje potvrdzujúce zaujatosti a moderné polemické zvraty, ktoré môžu skresľovať historický príbeh; nemusí poskytovať nezaujatý pohľad, čo môže byť frustrujúce pre čitateľov, ktorí hľadajú objektívnejšiu analýzu.

(na základe 4 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Papal Error?: A Defense of Popes Said to Have Erred in Faith

Obsah knihy:

Toto malé dielo je výňatkom z Bellarmínovho rozsiahlejšieho traktátu O rímskom pápežovi, kniha 4, ktorý nasleduje po tvrdení toho, čo sa už v tom čase všeobecne učilo, ale nebolo úplne pochopené ani deklarované slávnostným magistériom Cirkvi, že pápež je neomylný vo svojom učení o viere a morálke, keď učí celú Cirkev. Tieto kapitoly, ktoré sú 8 až 14 tohto diela, potom nasledujú, aby historicky preverili a dokázali toto tvrdenie, v ktorom predkladá ospravedlňujúce dôkazy proti tvrdeniam, že 40 pápežov sa ťažko mýlilo vo veciach viery.

Podobne ako pri samotnej doktríne o pápežskej neomylnosti sa svätý Róbert Bellarmín nesnaží dokázať bezúhonnosť pápežov, skôr to, že vo veciach viery, kde sú pápeži skutočne autoritatívni, sa nemýlili. Niektoré tu spracované záležitosti sú námietkou niektorých protestantov, iné dokonca katolíkov, ktorí majú zmätok v dekrétoch alebo správaní niektorých pápežov. Tieto kapitoly poslúžili otcom I.

vatikánskeho koncilu ako predloha na ďalšie skúmanie týchto prípadov a uistenie sa o hraniciach a povahe pápežskej autority. Bellarmín teda predkladá štyri základné tézy; dve z nich musia katolíci veriť s božskou vierou podľa neskoršieho dekrétu I.

vatikánskeho koncilu (ktorý bol pre veriacich v Bellarmínovej dobe nemenej záväzný, hoci vtedy bol všeobecným učením všetkých teológov), a to, že pápež je neomylný pri posudzovaní otázok viery a morálky a definuje ich ako veci, ktorým musia veriť všetci veriaci. Toto konkrétne rozlíšenie je dôležité, pretože pápež mimo tejto veľmi úzkej kategórie nepožíva neomylnosť, a teda v súkromných listoch, súkromnom učení, svojich činoch, správaní atď. môžu pápeži vyvolávať pohoršenie, môžu vyslovovať názory, ktoré sú v skutočnosti nepravdivé, ale nemôžu učiť celú Cirkev a zaväzovať ju k viere v omyl.

Citujme samotného Bellarmina: "Lebo až doteraz žiadny pápež nebol heretikom, alebo rozhodne sa nedá dokázať, že by niektorý z nich bol heretikom; preto je to znamenie, že niečo také nemôže byť." (O rímskom pápežovi, kniha 4, kap. 6. ) V tomto traktáte sa Bellarmín snaží ukázať, že je to tak.