Idol a vzdialenosť: Päť štúdií

Recenzie čitateľov

Recenzia predstavuje „Ikonu vdovca“ ako komplexnú a hlbokú meditáciu o významných filozofických osobnostiach, pričom vyzdvihuje hĺbku jej úvah i výzvy, ktoré pred čitateľa stavia. Hoci recenzentka chváli Marionovo skúmanie ľudského snaženia a jeho metafyzických rozmerov, kritizuje jeho vnímané zanedbávanie ženskej perspektívy, čím naznačuje zaujatosť, ktorá obmedzuje inkluzívnosť knihy.

Kniha je uznávaná pre hlboké a premyslené meditácie o významných filozofických osobnostiach, ako sú Nietzsche a Heidegger. Zaoberá sa významnými koncepciami ľudského snaženia a ponúka jedinečnú víziu dynamického, vyvíjajúceho sa vesmíru. Recenzent považuje jej skúmanie „daru“ a „dávania“ za cenný príspevok do filozofických diskusií.

V knihe sa objavujú kritické pripomienky týkajúce sa zjavného zanedbávania ženskej perspektívy a jej silného spoliehania sa na teologické koncepcie, ktoré recenzent považuje za úzkoprsé. Nedostatok pozornosti venovanej ženským generatívnym aspektom vesmíru vedie recenzenta k tomu, že Marionovu prácu považuje za potenciálne modlársku a sektársku, čo obmedzuje jej filozofickú inkluzívnosť.

(na základe 1 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Idol and Distance: Five Studies

Obsah knihy:

Tento raný teologický text Jeana-Luca Mariona, ktorý je výrazne poznačený dobou a miestom svojho vzniku (Paríž v 70.

rokoch 20. storočia), si napriek tomu zachováva nápadne hlbokú rezonanciu s jeho najnovšou, prelomovou a stále viac diskutovanou fenomenológiou.

A hoci Marion bude chcieť trvať na jasnom rozlíšení medzi teologickým a fenomenologickým projektom, čítať jeden vo svetle druhého sa môže ukázať ako poučné pre teologického aj filozofického čitateľa - a možno predovšetkým pre čitateľa, ktorý chce čítať oboma smermi naraz, čitateľa, ktorý sa zaoberá tými bodmi vzájomného pôsobenia a nerozhodnuteľnosti, kde sa teológia a filozofia navzájom informujú, provokujú a vyzývajú nekonečne zložitým spôsobom. Tak v teologickom, ako aj vo fenomenologickom projekte bude Marionovo ústredné úsilie oslobodiť absolútno či nepodmienené (či už ide o Boha teológie alebo fenomenológie) od rôznych obmedzení a predpokladov ľudského myslenia a jazyka znamenať dôkladnú kritiku celej metafyziky, a predovšetkým modernej metafyziky sústredenej na aktívny, spontánny subjekt, ktorý zaujíma modernú filozofiu od Descarta cez Hegela a Nietzscheho.