Čas záhrad

Recenzie čitateľov

W. S. Merwina „Garden Time“ je hlboko reflexívna básnická zbierka, ktorá zachytáva podstatu starnutia, lásky a pominuteľnosti života. V básňach rezonujú osobné a univerzálne témy, ktoré nútia čitateľa uvažovať o smrteľnosti a zároveň oceniť chvíle krásy a radosti.

Zbierka je plná nádhernej poézie, ktorá je dojímavá a hlboká. Merwinov jedinečný štýl, ktorý sa vyznačuje absenciou veľkých písmen a interpunkčných znamienok, umocňuje prirodzený tok jeho tvorby. Mnohí čitatelia považujú jeho úvahy o živote, starnutí a láske za emocionálne rezonujúce a duchovne povznášajúce. Je oceňovaná pre svoju nádhernú obraznosť a dojemné témy, vďaka čomu sa stáva zdrojom útechy a inšpirácie.

Niektorí čitatelia môžu považovať témy straty a smrteľnosti za ťažké alebo melancholické, keďže mnohé básne sa zaoberajú autorovými úvahami o starnutí a o vzťahoch, ktoré sú ním ovplyvnené. Abstraktný charakter niektorých básní môže byť výzvou aj pre čitateľov, ktorí uprednostňujú konvenčnejší štýl poézie.

(na základe 16 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Garden Time

Obsah knihy:

W. S. Merwin bol pravdepodobne najvplyvnejším americkým básnikom posledného polstoročia - umelcom, ktorý zmenil a oživil víziu poézie pre našu dobu. Bol zásadným hlasom modernej americkej literatúry a v rokoch 2010 - 2011 zastával funkciu laureáta poézie Spojených štátov.

Merwin zložil básne zo zbierky Garden Time, keď strácal zrak. Keď už nevidel dostatočne dobre na písanie, diktoval básne svojej manželke Paule. V tejto nádhernej, pozornej a život potvrdzujúcej knihe usmerňuje energiu z oživených zvukov a spomienok, aby nám pripomenul, že „jedinou nádejou je byť denným svetlom“.

V tejto neskorej zbierke, ktorú napísal koncom 80. rokov, sa hlboko ponoril do úvah o plynutí času a o krehkosti a udržiavacej sile pamäti. Prepínajúc medzi minulosťou a prítomnosťou nám ukazuje silnú a dojímavú víziu večnosti, pričom sa zameriava na obrazy rán, západov slnka, striedania ročných období, hviezd, vtákov a hmyzu, aby zachytil prepojenie času, priestoru a sveta prírody.

V básni o Li Poovi sa píše: „Teraz je tu len rieka, / ktorá bola vždy na svojej ceste“. V ďalšej básni sa mu sníva, že „tá istá rieka je tu stále / dom je starý dom a ja som tu ráno / v slnečnom svetle a ten istý vták spieva“. Spomína na časy, keď „vážky boli bežné ako slnečné svetlo / vznášali sa vo svojich vlastných dňoch“, a spomína na „dom, ktorý bol ponechaný svojmu vlastnému tichu / už pol storočia“. V podivuhodnej básni s názvom „Variácie na sprievod mraku“ píše: „Stále hľadám to, čo bolo vždy moje / hľadám to, aj keď / myslím na to, že to opustím.“.