Byzantská republika: Ľudia a moc v Novom Ríme

Recenzie čitateľov

Kniha prináša vedecký a osviežujúci pohľad na Byzantskú ríšu, ktorý spochybňuje tradičné názory na jej politickú štruktúru a absolútnu moc cisára. Kaldellis tvrdí, že v byzantskom politickom systéme existovala istá úroveň republikánstva a že cisári boli závislí od dobrej vôle ľudu, čo je v rozpore s presvedčením, že boli božsky ustanovenými vládcami. Hoci je kniha plná hlbokých poznatkov a odporúča sa záujemcom o byzantské dejiny, vyznačuje sa akademickým štýlom, ktorý môže byť pre bežných čitateľov náročný.

⬤ Ponúka vedecký a svieži pohľad na byzantskú politiku.
⬤ Spochybňuje tradičné názory na moc cisára.
⬤ Pútavá práca, ktorá obsahuje príklady ľudového vplyvu na panovníkov.
⬤ Podnecuje k zamysleniu a odhaľuje rímsku kontinuitu Byzantskej ríše.
⬤ Znalý autor, ktorý predstavuje solídne pochopenie byzantskej politiky.

⬤ Akademický štýl písania môže byť náročný pre bežných čitateľov alebo historikov v kresle.
⬤ Čítanie úvodných kapitol je obzvlášť náročné.
⬤ Niektorí čitatelia považovali názov za zavádzajúci, pretože ponechal slovo „byzantský“, ktoré podľa nich plne nevystihuje identitu ríše.

(na základe 9 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Byzantine Republic: People and Power in New Rome

Obsah knihy:

Hoci Byzancia je v histórii známa ako Východorímska ríša, vedci dlho tvrdili, že táto grécka kresťanská teokracia sa na Rím podobala len málo. Anthony Kaldellis tu v revolučnom modeli byzantskej politiky a spoločnosti znovu spája Byzanciu s jej rímskymi koreňmi a tvrdí, že od piateho do dvanásteho storočia n.

l. bola Východorímska ríša v podstate republikou, v ktorej moc vykonával ľud a niekedy aj on sám. Byzantská republika obnovuje historické záznamy menej autokratickej, viac populistickej Byzancie, ktorej grécky hovoriaci občania sa považovali za úplne rímskych ako ich latinsky hovoriaci "predkovia".

Kaldellis ukazuje, že predstava Byzancie ako rigidnej cisárskej teokracie je zavádzajúcou konštrukciou západných historikov od čias osvietenstva. Pri dvorských proklamáciách často zahalených do kresťanskej rétoriky sa predstava božskej kráľovskej moci objavila ako spôsob, ako zakryť vnútornú zraniteľnosť každého režimu.

Legitimita cisárov nebola podmienená absolútnym právom na trón, ale popularitou jednotlivých cisárov, ktorých uchopenie moci bolo krehké napriek stabilite samotnej cisárskej inštitúcie. Kaldellis skúma prehliadanú byzantskú koncepciu štátneho zriadenia spolu so zložitým vzťahom cisárov k právu a spôsobmi, akými posilňovali svoju ľudovú akceptáciu a vyhýbali sa spochybňovaniu.

Ukazuje, že povstania, ktoré pravidelne otriasali ríšou, neboli odchýlkami, ale podstatnou súčasťou fungovania republikánskej monarchie.