Exhibiting the Past
Historici vzdelávania sa postupne vymanili z tradičných školských múzeí - ktoré už nie sú jediným miestom, kde sa výsledky výskumu oznamujú širšej verejnosti - a prekročili tradičné publikačné formáty.
Začali totiž skúmať, ako pracovať s (edukačnou) minulosťou v súčasnosti, experimentovať s prezentáciou edukačnej minulosti novými spôsobmi a zamýšľať sa nad tým, ako tieto nové formy sprostredkovania a muzealizácie prameňov ovplyvňujú výskum a rozprávané (hi)príbehy. Priblížením troch tém, muzealizácie, nových spôsobov vystavovania a historického rozprávania --, tento editovaný zväzok ilustruje životaschopnosť dejín vzdelávania ako študijného odboru a dokazuje ich prispôsobivosť „meniacim sa kontextom“ ich verejnej funkcie.
Zdá sa teda, že skôr než ako „ohrozený druh“ sa historici vzdelávania pripravujú na budúcnosť tým, že preukazujú tradičnú remeselnú zručnosť, ako aj „angažovanosť“ a „privlastňovanie si“ (interdisciplinárnych) prístupov myslenia s minulosťou v súčasnosti pre širšie publikum -- postoje, ktoré sú v jednotlivých príspevkoch bohato ilustrované.
