State and Nature
Veľmi znevažovanou črtou starovekého a stredovekého politického myslenia je jeho tendencia odvolávať sa na prírodu, aby stanovila normy pre ľudské spoločenstvá.
Od Aristotelovho tvrdenia, že ľudia sú „politické zvieratá“, až po Akvinského odvolávanie sa na „prirodzený zákon“, sa môže zdať, že predmoderní filozofi boli až príliš pripravení predpokladať, že čokoľvek je prirodzené, je dobré, a že spravodlivé politické usporiadanie musí byť nejakým spôsobom prirodzené. Príspevky v tomto zborníku ukazujú, že tento predpoklad je prinajlepšom príliš hrubý.
Už veľmi skoro, napríklad v protiklade medzi nomos a physis u antických sofistov, sa uznávalo, že politické usporiadania môžu byť práve umelé, nie prirodzené, a možno pochybovať o tom, či aj takí údajní naturalisti ako Aristoteles v skutočnosti prijali rýchly záver od „prirodzeného“ k „dobrému“. Príspevky v tomto zväzku sledujú zložité vzájomné vzťahy medzi prirodzenosťou a takými pojmami, ako je právo, legitimita a spravodlivosť, pričom pokrývajú široké historické rozpätie siahajúce od Platóna a sofistov po Aristotela, helenistickú filozofiu, Ciceróna, neoplatonikov Plotína a Porfýria, starokresťanských mysliteľov a filozofov islamského i kresťanského stredoveku.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)