Radikálny Luhmann

Recenzie čitateľov

Kniha *Radikálny Luhmann* od Hansa-Georga Moellera slúži ako pútavý úvod do komplexných teórií Niklasa Luhmanna, pokrýva širokú škálu tém a sprístupňuje jeho myšlienky akademikom aj neakademikom. Hoci mnohí čitatelia ju považovali za krásne napísanú a poučnú, niektorí poznamenali, že Luhmannove teórie zostávajú náročné na úplné pochopenie.

Kniha je chválená za to, že je výborným úvodom do Luhmannovho diela, je napísaná zrozumiteľne a pútavo. Pokrýva široké spektrum tém a poskytuje potrebný spoločenský a historický kontext. Moellerov prístup vyvažuje humor a zrozumiteľnosť, vďaka čomu sú zložité koncepty stráviteľnejšie. Čitatelia ocenili hĺbku a relevantnosť Luhmannových teórií v súčasných diskusiách.

Niektorí recenzenti mali pocit, že Luhmannove teórie sú veľmi zložité a pre niektorých čitateľov môže byť ťažké im plne porozumieť. Hoci je kniha dobrým úvodom, nie je komplexná a čitatelia, ktorí hľadajú podrobné vysvetlenia, sa môžu cítiť neuspokojení. Objavili sa aj výhrady k prezentácii Luhmannových koncepcií, ktoré naznačujú, že rozdiely medzi rôznymi typmi analýz mohli byť jasnejšie.

(na základe 7 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Radical Luhmann

Obsah knihy:

Niklas Luhmann (1927-1998) bol nemecký sociológ a systémový teoretik, ktorý písal o práve, ekonomike, politike, umení, náboženstve, ekológii, masmédiách a láske. Luhmann obhajoval radikálny konštruktivizmus a antihumanizmus alebo "veľkú teóriu" na vysvetlenie spoločnosti v univerzálnom teoretickom rámci. Napriek tomu, že Luhmann bol ikonoklastom, je považovaný za politického konzervatívca. Hans-Georg Moeller tento odkaz spochybňuje a Luhmanna opätovne stavia do pozície výbušného mysliteľa kritického voči západnému humanizmu.

Moeller sa zameriava na Luhmannov posun od filozofie k teórii, ktorý priniesol nové pohľady na súčasný svet. Po stáročia úloha filozofie znamenala premenu kontingencie na nevyhnutnosť v tom zmysle, že filozofia umožnila pochopiť nevyhnutnosť všetkého, čo sa javilo ako kontingentné. Luhmann sa usiloval o opak - o premenu nevyhnutnosti na kontingenciu. Odvážne sa rozchádzajúc s dedičstvom západného myslenia Luhmann poprel ústrednú úlohu človeka v sociálnej teórii, najmä možnosť autonómneho konania. Takto po Kopernikovej kozmologickej, Darwinovej biologickej a Freudovej psychologickej dekonštrukcii antropocentrizmu pridal sociologickú "štvrtú urážku" ľudskej márnivosti.

Teoretický posun smerom ku komplexným vzťahom medzi systémom a prostredím pomohol Luhmannovi "náhodne" vyriešiť jeden z hlavných problémov západnej filozofie: dualizmus mysle a tela. Tým, že Luhmann zapojil do tohto procesu komunikáciu, urobil platónske dualistické dedičstvo zastaraným. Moellerova jasnosť otvára takéto formulácie všeobecnému porozumeniu a priamo spája Luhmannovu teóriu so súčasnými sociálnymi problémami. Prvýkrát tiež zachytáva luhmannovský postoj k spoločnosti a životu, definovaný prostredníctvom pestovania skromnosti, irónie a vyrovnanosti.