Po krásnom: Hegel a filozofia obrazovej moderny

Recenzie čitateľov

Recenzie vyzdvihujú majstrovstvo Roberta Pippina a jeho hlboký výklad Hegelovej filozofie, najmä pokiaľ ide o umenie a modernizmus. Hoci sa kniha chváli za zrozumiteľnosť a zaujímavé argumenty, niektorí recenzenti upozorňujú, že nemusí byť prístupná tým, ktorí nepoznajú Pippinove predchádzajúce práce alebo relevantné umeleckohistorické súvislosti.

Plodný pohľad na Hegelovo myslenie, jasné a pútavé písanie, zameranie na estetickú skúsenosť, dobrá cena a považuje sa za povinné čítanie pre tých, ktorí študujú Hegela.

Kniha nemusí vyhovovať čitateľom, ktorí nepoznajú Pippinove predchádzajúce teórie alebo kritiky umenia, považuje sa za príliš krátku na to, aby plne rozvinula svoje témy, a niektorí tvrdia, že existujú lepšie práce Pippina a Frieda.

(na základe 5 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

After the Beautiful: Hegel and the Philosophy of Pictorial Modernism

Obsah knihy:

Vo svojich berlínskych prednáškach o výtvarnom umení Hegel tvrdil, že umenie zahŕňa jedinečnú formu estetickej inteligencie - vyjadrenie osobitého kolektívneho sebaporozumenia, ktoré sa vyvíja v historickom čase. Hegelov prístup k umeniu mal vplyv v mnohých rôznych kontextoch, ale zvratom historickej irónie Hegel zomrel tesne pred najradikálnejšou umeleckou revolúciou v dejinách: modernizmom. V knihe After the Beautiful (Po krásnom) Robert B. Pippin, ktorý sa pozerá na modernistické obrazy umelcov ako Douard Manet a Paul C zanne cez Hegelovu optiku, robí to, čo Hegel nikdy nemal šancu urobiť.

Hoci sa Hegel nikdy nemohol venovať modernistickému maliarstvu, mal pochopenie pre modernitu, v ktorej umenie - ako slávne tvrdil - bolo "vecou minulosti", už nebolo dôležitým prostriedkom sebaporozumenia a už nebolo nevyhnutným vyjadrením ľudského zmyslu. Pippin ponúka sofistikované skúmanie Hegelovej pozície a jej dôsledkov. Ukazuje tiež, že keby Hegel vedel, ako spoločenské inštitúcie jeho doby nakoniec nedosiahnu jeho vlastnú verziu skutočnej rovnosti, vzájomnosti uznania, musel by skúmať inú, novú úlohu umenia v modernite. Po položení týchto základov Pippin pokračuje v osvetľovaní rozmerov Hegelovho estetického prístupu v prelomových dielach Maneta, "starého otca modernizmu", pričom sa opiera o historikov umenia T. J. Clarka a Michaela Frieda. Na záver sa venuje C zannovi, "otcovi modernizmu", tentoraz v súvislosti s tým, že jeho diela osvetľujú vzťah medzi Hegelom a filozofom, ktorý spochybnil Hegelovo chápanie moderny i umenia - Martinom Heideggerom.

Kniha After the Beautiful, v ktorej sa elegantne prelína filozofia s dejinami umenia, je ohromujúcim prehodnotením modernistického projektu. Dotýka sa podstaty významu samotného modernizmu a toho, čo vo všeobecnosti znamená, že umenie má svoje dejiny. V konečnom dôsledku je prostredníctvom Hegela svedectvom o výrazných filozofických úspechoch modernistického umenia v nepokojnej, búrlivej dobe, ktorú sme zdedili.