Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha skúma tému negácie a jej filozofické dôsledky cez historickú optiku, pričom sa zameriava na významných filozofov od Aristotela až po Hegela. Vedie k pochopeniu povahy negácie v myslení a existencii, čím oslovuje čitateľov, ktorí sa zaujímajú o zložité súvislosti medzi jazykom a filozofiou. Niektorí kritici ju však považujú za málo hlbokú a významnú.
Výhody:⬤ Informatívny a hlboký pohľad na dejiny ideí.
⬤ Autor je chválený za citlivosť pri rekonštrukcii filozofických argumentov.
⬤ Poskytuje jedinečnú perspektívu, ktorá spája negáciu s postavami ako Hegel a Kant.
⬤ Veľmi čitateľný a prístupný pre tých, ktorí sa nevyznajú v zložitom filozofickom žargóne.
⬤ Zaoberá sa súčasnými otázkami súvisiacimi s negáciou a identitou, vďaka čomu je aktuálna aj dnes.
Nevýhody:⬤ Môže sa javiť ako nedostatok filozofickej hĺbky alebo významnej inovácie.
⬤ Podľa niektorých recenzentov zaberá povrchné územie bez toho, aby viedla k hlbokým záverom.
⬤ Určité historické vylúčenia (napr. minimálna zmienka o Platónovi) môžu oslabiť komplexnosť.
⬤ Kritizovaná za prílišné zameranie na drobnosti bez riešenia širších filozofických problémov.
(na základe 2 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
No One's Ways: An Essay on Infinite Naming
Obsah knihy:
Od Homérovho Outis - "Nikto" alebo "Nie-kto", "Nie-človek" alebo "Ne-človek" - k "duši", "duchu" a nepomenovateľnému.
Homér rozpráva, ako sa Odysseus, uväznený v jaskyni netvora a nemajúci na pomoc nič okrem svojho rozumu, raz zachránil tým, že prekrútil svoje meno. Nazval sa Outis: "Nikto" alebo "Nie-kto", "Nie-človek" alebo "Ne-človek". Tento trik bol úspešný. Oslepil svojho barbarského hostiteľa a unikol mu, stal sa na chvíľu anonymným, aj keď nosil meno.
Filozofi nikdy nezabudli na lekciu, ktorú im tento antický hrdina dal. Od Aristotela a jeho komentátorov v gréčtine, arabčine, latinčine a novších jazykoch, od majstrov stredovekých škôl až po Kanta a jeho mnohých nasledovníkov, myslitelia využívali možnosti pridania "non - " k menám človeka. Aristoteles ako prvý píše o "neurčitých" alebo "nekonečných" menách, pričom jeho príkladom je "ne-človek". Kant sa k takýmto výrazom obracia vo svojej teórii nekonečného súdu, ktorú ilustruje vetou: "Duša je ne-smrteľná". Takéto výroky zohrávajú významnú úlohu vo filozofii Maimona, Fichteho, Schellinga, Hegela a Hermanna Cohena. V dvadsiatom storočí ich hlboko reinterpretovali takí rôzni myslitelia ako Carnap a Heidegger.
Rekonštrukciou dobrodružstiev častice vo filozofii sa Daniel Heller-Roazen snaží ukázať, ako môže byť gramatická možnosť podnetom na myslenie. Zároveň však vyvodzuje poučenie z pretrvávajúcich príkladov. Všetky nekonečné mená filozofov poukazujú na jeden subjekt: na nás. "Ne-človek" alebo "duša", "Duch" alebo "nepodmienené", sme bytosti, ktoré sa pomenúvajú a pomenúvajú, svedčiace o tom, že sme v každom zmysle nepomenovateľní.
