Zborník esejí: Zborník: II. zväzok

Recenzie čitateľov

Kniha Hajma Soloveitčika je známa svojím dôkladným prístupom k historickej a halachickej analýze. Je chválená za jasný text a dôkladnú pozornosť venovanú detailom, hoci je uznávaná ako náročné čítanie, ktoré si vyžaduje hlboké zaangažovanie sa do materiálu. Soloveitchikove eseje, najmä tie, ktoré skúmajú historické súvislosti a interpretácie halachických textov, sú vyzdvihované ako brilantné a prenikavé, čo ho označuje za významnú osobnosť halachických dejín.

⬤ Dôkladne preskúmané a prehľadne napísané
⬤ poskytujú hlboký pohľad na halachické dejiny a súčasné problémy
⬤ preukazujú znalosť pramenného materiálu
⬤ eseje sú fascinujúce a podnecujú k zamysleniu.

⬤ Nie je to oddychové čítanie
⬤ vyžaduje si od čitateľa značné úsilie a angažovanosť („amelut ba-Tora“)
⬤ môže byť výzvou pre tých, ktorí nie sú oboznámení s podrobnými halachickými diskusiami.

(na základe 5 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Collected Essays: Volume II

Obsah knihy:

V tomto druhom zväzku svojich esejí o dejinách halachy sa autor Haym Soloveitchik zaoberá veľmi diskutovanými témami stredovekých židovských dejín a polemizuje s viacerými prevládajúcimi názormi. Jeho dôraz na to, že správne pochopenie si vyžaduje vecnú, hĺbkovú analýzu prameňov, ho vedie k hĺbkovej analýze často citovaných halachických textov z Aškenázu, často so závermi, ktoré sa líšia od súčasného konsenzu. Stredovekí židovskí historici sa podľa neho nemôžu vyhýbať podrobnej textovej kritike a texty musia byť vždy interpretované v kontexte právnej kultúry svojej doby. Historici, ktorí sa vyhýbajú týmto úlohám, riskujú, že posilnia verziu, ktorá podporuje ich vlastné predsudky, a spätne premietnu neskoršie predstavy do skoršieho obdobia. Tieto základné metodologické body sú základom každej diskutovanej témy. V prvej časti knihy, venovanej kultúrnemu pôvodu Aškenázu a jeho trvalému vplyvu, profesor Soloveitchik spochybňuje vedecký konsenzus, že korene Aškenázu ležia hlboko v palestínskej pôde. Spochybňuje rozšírenú predstavu, že to boli odveké zvyky (minhag kadmon), ktoré primárne riadili raný Aškenáz, kultúru, ktorá vznikla v Porýní koncom 10. storočia a ktorú ukončilo pustošenie prvej križiackej výpravy (1096).

Rovnako odmieta teóriu, že babylonský Talmud sa začal považovať za plne autoritatívny až v polovici 11. storočia. Na základe dôkladnej analýzy vtedajšej literatúry ukazuje, že učenci raného Aškenázu preukázali úžasnú znalosť komplexného korpusu babylonského Talmudu a po celý čas ho vnímali ako skúšobný kameň dovoleného a zakázaného. Časť uzatvára vlastným radikálnym návrhom, pokiaľ ide o zdroj aškenázskej kultúry a pečať, ktorú zanechala na Židoch severnej Európy na takmer tisícročie. Druhá časť sa zaoberá otázkou mučeníctva, ako ho Židia vnímali a praktizovali v islame a kresťanstve. V jednej z dlhších esejí Soloveitchik tvrdí, že problematický Maimonidesov Iggeret ha-Šemad je dielom rétoriky, nie halachy - záver, ktorý vyvolal veľkú kritiku zo strany iných učencov, ktorým postupne odpovedá. Nasleduje rozsiahla štúdia kiduš ha-šemn Aškenaz, ktorá ho vťahuje do analýzy, či agadické zdroje používali tosafisti v halachických argumentoch, ako tvrdia niektorí historici; či existovalo nejaké halachické potvrdenie rozšíreného fenoménu dobrovoľného mučeníctva; a vôbec, či halachické úvahy hrali nejakú úlohu v takýchto tragických otázkach života a smrti.

Knihu uzatvárajú dve eseje o Mišne Tóre, ktoré tvrdia, že na tento slávny kódex sa treba pozerať aj ako na umelecké dielo, ktoré, podobne ako majstrovské diela, znesie viacero protichodných interpretácií.