Hodnotenie:
Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 3 hlasoch.
The Shogun's Soldiers: The Daily Life of Samurai and Soldiers in EDO Period Japan, 1603-1721. Volume 1
Rozhodujúce víťazstvo Tokugawu Iejasua pri Sekigahare v roku 1600 ukončilo občianske vojny, potvrdilo jeho vojenskú nadvládu ako šogúna (generalissima) Japonska a otvorilo obdobie Edo (1600 - 1868), ktoré sa tak nazýva preto, lebo Iejasu po bitke založil svoje hlavné mesto v meste Edo (dnešné Tokio). V tom čase už bolo Japonsko vyspelou krajinou orientovanou na zahraničie.
Japonsko, ktoré sa predtým zaoberalo vnútornými vojnami, bolo pod vládou Tokugawovcov zjednotené, silné a technologicky rozvinuté do takej miery, že len v niektorých vedných odboroch, ako je stavba lodí a delostrelectvo, zaostávalo za Európou. Japonsko bolo technologicky lepšie v niektorých disciplínach vrátane výroby strelných zbraní, čo bol import, ktorý Japonci zvládli veľmi rýchlo. Japonskí obchodníci, žoldnieri a dobrodruhovia boli v juhovýchodnej Ázii bežným javom. Japonské zámorské kolónie prekvitali, najmä na Filipínach, v Siame (dnes Thajsko) a na Jáve. Jednému japonskému obchodníkovi-dobrodruhovi sa dokonca podarilo usadiť sa ako menší kráľ v južnom Siame.
Japonsko bolo tiež silnou vojenskou mocnosťou. Japonské armády sa vyrovnali každému nepriateľovi, boli dobre vyzbrojené a mali značné bojové skúsenosti. Japonská vláda sa však v roku 1635 stiahla do núteného ústrania, ktorému napomáhala geografická poloha japonských ostrovov. Zákony o odlúčení sa prísne presadzovali.
Keď vek osvietenstva, priemyselná revolúcia a následná globálna expanzia európskych národov zmenili svet, Japonsko sa rozhodlo pre izoláciu a stagnáciu. Hlavným dôvodom tohto politického rozhodnutia bola vojenská slabosť. Tokugawská armáda za vlády Ieyasua bola početne veľká, skúsená a dobre vybavená, ale odvtedy sa situácia zmenila. Po porážke nepriateľov na začiatku storočia sa bojovníci šogunátu usadili v hradných mestách. Mnoho Tokugawovcov sa natrvalo usadilo v meste Edo. Tam čoskoro stratili vojenskú prevahu, ktorej sa kedysi tešili.
Po roku 1615 už šógunovi vojaci neboli potrební na vojnu. Technicky však nedošlo k demobilizácii. Keďže však už nebolo potrebné bojovať v žiadnej vojne, zo šógunových vojakov sa okrem mena stali mešťania. Zachovali si status samurajov, ale už neboli povolávaní do boja. Napriek tomu akási armáda Tokugawovcov stále existovala.
Táto kniha opisuje organizáciu, zbrane, výzbroj, oblečenie a každodenný život samurajov, vojakov a obyčajných ľudí v Japonsku v období Edo. Šogunátne vojsko muselo občas zasahovať, väčšinou proti banditom, ale aj počas vážnejších vojenských incidentov vrátane sprisahaní proti šogunátu. Okrem toho museli šógunovi vojaci prevziať významnú úlohu pri presadzovaní práva a hasení požiarov. Ťažiskom tejto knihy je vojenská a sociálna história toho, ako kedysi taká silná armáda klanu Tokugawa rýchlo stratila svoju bojovú pripravenosť a ako to presvedčilo šógunát Tokugawa, aby začal politiku núteného odchodu do ústrania.
