Pôvodný názov:
The Right to Higher Education: A Political Theory
Obsah knihy:
Mnohí sa domnievajú, že právo na vzdelanie sa končí ukončením strednej školy a že vyššie vzdelanie je luxusný doplnok. Rozhovor o vzdelaní sa citeľne zmení, keď sa zameriame na vysokoškolské vzdelanie a nie na vzdelanie, o ktorom si bežne myslíme, že občanom prináleží, keď sú deťmi a dospievajúcimi. Viac sa hovorí o súťaži o miesta na univerzitách, štandardizovanom testovaní a elitnom prijímaní. Rozoberáme rozdiely medzi prínosom vzdelávania pre jednotlivca a záťažou verejnej finančnej podpory takéhoto vzdelávania. Prechod od poskytovania vzdelávania deťom k poskytovaniu vzdelávania dospelým znamená znepokojujúcu premenu tejto verejnej diskusie: od diskusie o tom, ako môže zlepšiť život všetkých jednotlivcov, k diskusii, ktorá sa zaoberá spravodlivosťou, súťažou, zásluhami, osobnou zodpovednosťou a rozdelením výhod a bremien. Problémy postavenia, stratifikácie a selektívnosti zachytávajú rovnako, ak nie viac, ako naše.
Pozornosť ako otázka, čo by mali vysokoškolské inštitúcie dosiahnuť. Ale prečo by to malo byť také odlišné, keď to nie je o nič menej podstatné? Získanie vysokoškolského vzdelania môže zmeniť smerovanie života človeka, poskytnúť mu obrovské možnosti, ku ktorým by sa inak nedostal - v skutočnosti je pre mnohých nevyhnutným predpokladom na splnenie osobných a profesionálnych cieľov, alebo dokonca na to, aby sa mohol jednoducho uživiť. Napriek tomu sa takmer vždy považuje za privilégium, nie za právo - a mnohí zaň platia roky alebo dokonca desaťročia po skončení štúdia. Naše systémy vysokoškolského vzdelávania sú postavené na predpoklade, že to všetko je tak, ako to má byť: že vysokoškolské vzdelávanie je voľba, ktorú si niektorí ľudia vyberajú, ale nie niečo, na čo majú všetci právo.
Christopher Martin tento názor stavia na hlavu a tvrdí, že vysokoškolské vzdelávanie je v skutočnosti bezpodmienečným, absolútnym právom všetkých občanov v slobodnej a otvorenej spoločnosti. Ako tvrdí, bližší pohľad na hodnotu vzdelávania v slobodnej a otvorenej spoločnosti ukazuje, že mnohé z problémov, ktoré dnes vidíme vo vysokoškolskom vzdelávaní, možno pripísať neuznaniu vysokoškolského vzdelávania ako práva jednotlivca. S využitím konceptov a myšlienok z liberálnej politickej filozofie Martin ukazuje, že prístup k vzdelávacím statkom zohráva kľúčovú úlohu pri pomoci občanom realizovať ich sebaurčovacie ciele. Vysokoškolské vzdelávanie by sa malo chápať ako základná spoločenská inštitúcia zodpovedná za zabezpečenie prístupu všetkých občanov k týmto statkom.
Martin tvrdí, že potrebná náprava je jednoduchá: musíme prestať prideľovať vysokoškolské vzdelanie niektorým a prideliť ho všetkým, ktorí sa rozhodnú oň usilovať. Jedinou podmienkou by mala byť pripravenosť a ochota učiť sa. Vysokoškolské vzdelávanie by malo ponúkať príležitosti, ktoré budú využívať občania s rôznymi záujmami a životnými cieľmi. Jeho základným morálnym cieľom by malo byť pomáhať občanom všetkých vrstiev žiť lepší a slobodnejší život.
