Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha poskytuje stručný a zároveň informatívny prehľad o stíhačke MiG-21, podrobne opisuje jej históriu, vývoj a význam v letectve. Obsahuje rôzne ilustrácie a je považovaná za cennú pre leteckých nadšencov a modelárov, hoci niektorí čitatelia zaznamenali nedostatok hĺbky v niektorých oblastiach a problémy s kvalitou fotografií.
Výhody:Dobre organizované a informatívne, ľahko čitateľné, skvelé ilustrácie, stručný prehľad histórie MiG-21, vhodné pre leteckých zberateľov a nadšencov, podrobný opis variantov a operačnej histórie.
Nevýhody:Nie hlboko do hĺbky o všetkých variantoch, trochu strnulý jazyk v preklade, obmedzený rozsah na 64 strán, čo môže u čitateľov vyvolať túžbu po väčšom rozsahu, niekoľko fotografií je čiernobielych.
(na základe 17 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Mikoyan-Gurevich Mig-21
Obsah knihy:
MiG-21, v NATO prezývaný "Fishbed", bol od roku 1972 hlavným sovietskym prúdovým stíhacím lietadlom, ktoré sa v rôznych konfliktoch stretávalo s lietadlami F-15 Eagle a F-14 Tomcat.
MiG-21 si pevne drží titul najrozšírenejšej a najpoužívanejšej prúdovej stíhačky na svete, pričom z liniek troch závodov v bývalom Sovietskom zväze zišlo viac ako 10 000 kusov. Typ sa licenčne vyrábal aj v Indii a Československu a bez licencie v Číne až do konca roku 2000. Pôvodný prototyp Ye-6/1, navrhnutý ako ľahká taktická stíhačka Mach-2, bol prvýkrát zalietaný v roku 1958. Prvý sériový variant typu s označením MiG-21F sa objavil v roku 1960 a jeho zdokonalený subvariant MiG-21F-13 (typ 74, hlásiaci názov NATO Fishbed-C) bol k dispozícii na export do roku 1961. Išlo o zjednodušený denný stíhač krátkeho doletu a taktický stíhač pre jasné počasie.
MiG-21F-13 mal relatívne slabú výzbroj, len dve rakety vzduch-vzduch R-3S (AA-2 Atoll, mierne vylepšená reverzná kópia AIM-9B Sidewinder s tepelným navádzaním) s účinným doletom v malej výške od 0,27 nm/0,5 km do 1,1 nm/2 km. Podľa jeho pilotov bol MiG-21F-13 vynikajúcim stíhačom za jasného dňa, hoci mal obmedzený bojový rádius a slabé schopnosti v noci. Ľahké a obratné lietadlo bolo od začiatku navrhnuté na zachytávanie transsonických/supersonických bombardérov a taktických stíhačiek vo všetkých výškach až do 66 000 stôp.
MiG-21bis bol poslednou verziou typu, ktorý sa prvýkrát dostal do vzduchu v roku 1969, pričom prvé sériové exempláre zišli z linky v roku 1972. MiG-21bis sa vyznačoval zosilneným trupom, optimalizovaným na vzdušný boj v nízkych hladinách a pozemný útok. Poháňal ho modernizovaný prúdový motor R-25-300 s výkonom 40 kg. 2 kN (9 038 lb) v suchom stave a 69. 65 kN (15 653 libier) s opätovným zahrievaním, pričom sa vyznačoval trojminútovým núdzovým opätovným zahrievaním s výkonom 97 kN (21 790 libier) pri nízkej hladine. Piloti však konštatovali, že ťažší "bis" bol oveľa menej obratný ako MiG-21PF/PFM a že sa vo vzduchu správal ako býk, zatiaľ čo lietanie s MiG-21PFM bolo ako jazda na žrebcovi.
MiG-21bis bol úspešnou kombináciou draku a pohonnej jednotky zo 60. rokov, vybavenou analógovou avionikou zo 70. rokov a modernými raketami pre boj so psami. Do polovice 80. rokov si síce zachoval hlavné nedostatky svojich predchodcov - obmedzený operačný rádius a radarový dosah, chýbajúce rakety s nadštandardným doletom, slabý výhľad pilota, priemerné jazdné vlastnosti pri nízkej rýchlosti a vysoké pracovné zaťaženie pilota, vyžadujúce tvrdý výcvik a sústredenie počas celého letu -, ale ukázal sa ako lacné a široko obľúbené bojové lietadlo.
