Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha ponúka podrobné porovnanie stíhačov tankov Jagdpanther a SU-100 z druhej svetovej vojny. Je chválená za zrozumiteľné písanie, kvalitné grafické spracovanie a komplexné technické informácie, vďaka čomu je poučným čítaním pre nadšencov vojenskej histórie. Niektorí čitatelia však upozornili na nedostatok zdokumentovaných bojových scenárov medzi týmito dvoma vozidlami a želali si viac podrobností týkajúcich sa skutočných bojov.
Výhody:Jasne napísané, dobré výtvarné spracovanie, dôkladné technické porovnanie, faktami naplnené, príjemné vizuálne spracovanie, zaujímavý historický kontext, užitočné ako východisko pre výskum.
Nevýhody:Obmedzená dokumentácia skutočných bojových scenárov, história operácií pôsobila skôr ako prehľad kampaní, hodilo by sa viac konkrétnych podrobností o akciách malých jednotiek.
(na základe 38 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Jagdpanther Vs Su-100: Eastern Front 1945
Obsah knihy:
Vyvrcholením konštrukcie veľkých nemeckých a sovietskych stíhačov tankov boli ich strety v Maďarsku na jar 1945.
Keď sa druhá svetová vojna v Európe chýlila ku koncu, vývoj obrnenej techniky a doktrín prešiel niekoľkými rokmi masívne zrýchlených zmien, najmä v rámci ťaženia na východnom fronte. Nemecký Jagdpanther a sovietsky SU-100, oba bezvežové projekty stíhačov tankov založené na "tradičnom" podvozku s vežou a tankom, boli vrcholnými príkladmi toho, ako postupné získavanie skúseností, zdrojov a časových obmedzení viedlo k vytvoreniu vozidiel, ktoré boli vhodné na plnenie úloh obrany, resp. útoku. Jagdpanther predstavoval dobre vyvážené riešenie a vynikajúce využitie obmedzených zdrojov, zatiaľ čo SU-100 bol prirodzeným vývojom rudimentárneho, ale početného SU-85.
Keďže sa úloha tankov rozšírila z podpory pechoty na protitankovú, zväčšila sa hrúbka panciera a výzbroje, aby vozidlá AFV lepšie prežili takéto strety. Drahé a ťažko modernizovateľné tanky s väčšou výzbrojou kvôli obmedzeniam vyplývajúcim z veľkosti vežového kruhu a zavesenia ustúpili v niektorých kontextoch novým konštrukciám. Sovieti aj Nemci zistili, že výkonnejšie delá možno inštalovať priamo do korby, čo zase zmenšilo siluetu vozidla a umožnilo zvýšiť pancierovú ochranu pri jeho hmotnosti. Na východe sa tak rozbehli rýchle preteky v zbrojení, pričom každá strana sa snažila získať výhodu na bojisku, hoci len na obmedzený čas.
Pre Nemcov bol Jagdpanther s kalibrom 8,8 cm určený na defenzívnejšie úlohy, ako napríklad na prepadnutie alebo ochranu bokov na veľkú vzdialenosť, kde jeho vynikajúci zameriavač a vysokorýchlostné strely znamenali výhodu. Jeho šikmý pancier a relatívne nízka hmotnosť znamenali, že na rozdiel od masívnejšieho (a menej praktického) Jagdtigera (derivát Tigra II) mohol pôsobiť aj mobilnejšie. Jeho vynikajúca optika poskytovala kľúčové výhody palebnej sily, ale jeho pôvod v prekonštruovanej konštrukcii Panthera znamenal, že bol náchylný na poruchy a mechanické problémy.
Naproti tomu najbližší sovietsky ekvivalent, SU-100, bol navrhnutý na útočnú činnosť spolu s obrnenými a mechanizovanými jednotkami, kde by jeho 100 mm hlavný kanón pomohol čeliť ťažšej nepriateľskej výzbroji, ak by sa s ňou stretol. Hoci jeho rýchlosť a pancierová ochrana boli porovnateľné, väčšie počty nasadené koncom vojny sa často ukázali ako rozhodujúce proti protivníkovi, ktorý bol čoraz viac nútený bojovať napriek nedostatočnej logistike a výcviku. V tejto fáze konfliktu boli Nemci nútení prijať ad hoc bojové skupiny na koordináciu prostriedkov svojich zdecimovaných materských formácií. Sovieti zasa disponovali operačnou dynamikou a možno sa menej obávali taktických strát, čiastočne aj preto, že znehybnené vozidlá sa dali ľahšie obnoviť a znovu zapojiť do boja.
