Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha Ngugiho wa Thiong'oa „Globalectics“ je oceňovaná pre svoje hlboké intelektuálne postrehy a prínos k postkoloniálnej teórii, pretože ponúka nový pohľad na svetovú literatúru a jej vzťah k literatúre. V knihe, ktorá pochádza z prednášok Wellekovej knižnice, sa skúmajú témy kolonializmu, dynamiky moci v literatúre a potreby nového usporiadania poznávacieho procesu v literárnej vede. Považuje sa za základné čítanie pre študentov a vyučujúcich postkoloniálneho diskurzu.
Výhody:⬤ Majstrovská artikulácia teórií súvisiacich s postkoloniálnou literatúrou.
⬤ Podnetný a autoritatívny pohľad na svetovú literatúru.
⬤ Obsahuje zásadné poznatky pre pochopenie dynamiky medzi oratóriom a literatúrou.
⬤ Odporúča sa ako dôležitý zdroj informácií pre kurzy postkoloniálnej literatúry.
⬤ Poskytuje osobné rozprávanie o Ngugiho intelektuálnej ceste a vplyvoch.
Nevýhody:⬤ Niektorí čitatelia môžu považovať teoretické aspekty za zložité alebo „opojné“.
⬤ Kniha je krátka (menej ako 100 strán), čo môže u niektorých čitateľov vyvolať túžbu po väčšej hĺbke alebo obsiahnutí určitých tém.
(na základe 3 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Globalectics: Theory and the Politics of Knowing
Obsah knihy:
Ngugi wa Thiong'o, majstrovský spisovateľ pracujúci v mnohých žánroch, vstúpil na východoafrickú literárnu scénu v roku 1962 uvedením svojej prvej významnej hry Čierny pustovník v Národnom divadle v Ugande. V roku 1977 bol uväznený po tom, čo jeho najkontroverznejšie dielo Ngaahika Ndeenda ( Vydám sa, keď budem chcieť ), uvedené v Nairobi, ostro kritizovalo nespravodlivosť kenskej spoločnosti a jednoznačne obhajovalo záujmy bežných občanov.
Po prepustení sa Ngugi rozhodol písať len vo svojom rodnom jazyku gikuyu, komunikovať s Keňanmi v jednom z mnohých jazykov ich každodenného života a dnes je známy ako jeden z najvýraznejších intelektuálov pôsobiacich v oblasti postkoloniálnej teórie a globálneho postkoloniálneho hnutia. V tomto zväzku Ngugi wa Thiong'o sumarizuje a rozvíja prierez problematikou, ktorou sa zaoberal vo svojom diele, v ktorom využíva stratégiu obraznosti, jazyka, folklóru a charakteru na „dekolonizáciu mysle“. Ngugi sa vyrovnáva s politikou jazyka v africkom písaní, s problémom jazykového imperializmu a schopnosťou literatúry vzdorovať mu, s ťažkou rovnováhou medzi orálnosťou, čiže „oratóriom“, a písaním, čiže „literatúrou“, s napätím medzi národnou a svetovou literatúrou a s úlohou literárnych osnov pri potvrdzovaní aj oslabovaní dominancie západného kánonu.
V celom texte sa zaoberá celým radom filozofov a teoretikov píšucich o moci a postkoloniálnej tvorbe vrátane Hegela, Marxa, Leviho-Straussa a Aime Cesaira. Jeho skúmanie však zostáva zakotvené v jeho vlastných skúsenostiach s literatúrou (a oratóriom) a pretvára náročnú dialektiku teórie do bohato sugestívnej prózy.
