Slová v tomto zošite nasledujú jedno za druhým rovnomerným tempom, akoby každé slovo umiestnené v každom verši na ceste k celku (básni) predstavovalo posvätný akt, takmer úplný akt, v ktorom povedať znamená urobiť, urobiť znamená otrieť sa o najvyššiu nevedomosť, viem, že nás to rozrušuje, rozrušuje to všetko v neustálom putovaní medzi nádejou a zúfalstvom: večné prerušenie. Tu sme „pred posledným svetlom, ktoré pôsobí toto, nie tmu“; tu a nikde inde, tu je jediné príslovie, ktoré Pollarda zaujíma, opora, útočisko.
„Práve tu... imm hnusná myseľ... koniec sveta (Finis-terre) pre nás všetkých“.
Všetkých nás. Nás.
A tak sa pohyb, ktorý fixuje, podmieňuje, riskuje nejakú formu poznania, akokoľvek minimálnu, končí sotto voce sotva postrehnuteľným pre pravdu, kde nás Pollard ako posledná inštancia zvoláva sem, vždy sem, kde „len múza môže šliapať po skalách“, ako by po nich šliapala Atalanta alebo bohyňa Minerva. --JOS KOZER, Pablo Neruda Iberoamerická cena za poéziu 2013.
© Book1 Group - všetky práva vyhradené.
Obsah tejto stránky nesmie byť kopírovaný ani použitý čiastočne alebo v celku bez písomného súhlasu vlastníka.
Posledná úprava: 2024.11.13 22:11 (GMT)