Violončelo stále spieva: Celoživotný príbeh o holokauste a transformačnej sile hudby

Recenzie čitateľov

Memoáre Janet Horvathovej „The Cello Still Sings“ (Violončelo stále spieva) sú hlbokým osobným svedectvom o zážitkoch jej rodiny počas holokaustu, pričom sa zameriavajú na ich odolnosť a vplyv hudby na ich životy. Skúma témy histórie, rodinnej dynamiky a psychologického dopadu prežitej traumy, pričom čitateľom poskytuje historickú perspektívu aj súčasný význam. Rozprávanie je bohaté na emocionálnu hĺbku, vyvoláva radosť, smútok a zamyslenie nad minulosťou i súčasnosťou.

⬤ Nádherne napísané, pútavé rozprávanie
⬤ hlboko osobné a vzťahové
⬤ vyzdvihuje silu hudby
⬤ ponúka cenné historické poznatky
⬤ vyvoláva spektrum emócií
⬤ skúma rodinnú dynamiku a jej vplyv na identitu
⬤ relevantné pre súčasné otázky fašizmu a intolerancie.

⬤ Pre niektorých čitateľov môže byť téma náročná alebo bolestivá
⬤ niektoré témy môžu byť intenzívne a vyvolávať nepríjemné pocity
⬤ zameranie na genealógiu a rodinnú dynamiku môže byť pre niektorých zložité.

(na základe 94 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Cello Still Sings: A Generational Story of the Holocaust and of the Transformative Power of Music

Obsah knihy:

Rozsiahla história troch generácií, ktoré poznačil dlhý tieň holokaustu, je živým, dojímavým a skutočným príbehom osobného objavu. Janet ako dieťa prenasleduje strašidelné ticho, ktoré obklopuje zážitky jej rodičov. George a Katherine, dvaja profesionálni hudobníci, ktorí prežili holokaust, pochovávajú spomienky na to, kým a čím boli predtým, a umlčujú minulosť, aby mohli žiť. Hudba je ich záchranným lanom.

Po piatich desaťročiach tajomstiev Janet konečne rozlúšti svoje dedičstvo po holokauste, keď narazí na stopu. George po vojne vystupoval s morálne povzbudzujúcimi programami po celom Bavorsku v dvadsaťčlennom orchestri pozostávajúcom z tých, ktorí prežili koncentračný tábor. Hoci sa Janet stane aj violončelistkou, jej otec nikdy neprezradí, že dva z týchto programov v roku 1948 viedol legendárny americký maestro Leonard Bernstein.

Janetin otec mal viac šťastia ako ostatní. Keď ho zhromaždili na ťažké práce a len o vlások unikol deportácii do táborov smrti v Osvienčime, hudbu milujúci nacistický dozorca mu dal rukavice na ochranu rúk, na ktorých hral na violončelo. Janetine spomienky na holokaust sú hlboko osobné a poučné. Prostredníctvom humoru a farbistého rozprávania vpletá život svojich rodičov do svojho vlastného a zachytáva intenzitu ich životných skúseností. Pretrvávajúce jazvy sa liečia vďaka podpore a sile hudby a ich muzicírovanie spája ľudí z generácie na generáciu.