Hodnotenie:
Kniha Davea Weigela s názvom „The Show That Never Ends“ prináša úctivý a komplexný pohľad na históriu progresívneho rocku, pričom obsahuje rozhovory a archívne materiály dokumentujúce jeho vzostup a pád. Hoci kniha poskytuje pútavé rozprávanie a cenné poznatky o tomto žánri, kritika poukazuje na problémy s hĺbkou, organizáciou a zameraním, najmä pokiaľ ide o niektoré kapely a samotnú hudbu.
Výhody:⬤ Úctivý a komplexný prehľad histórie progresívneho rocku.
⬤ Pútavý štýl písania so zábavnými anekdotami.
⬤ Cenný pohľad na významné aj menej známe kapely.
⬤ Autor preukazuje hlboké znalosti žánru.
⬤ Dobrý výskum a overenie faktov.
⬤ Nie je dostatočne komplexný pre zarytých fanúšikov; niektorým kľúčovým kapelám sa venuje málo pozornosti.
⬤ Písanie trpí problémami s úpravou a organizačnými nedostatkami.
⬤ Obmedzené zameranie na hudobnú teóriu a skutočné hudobné detaily.
⬤ Niektorí čitatelia považujú negatívne zaujatie pri rozprávaní histórie za neprijateľné.
⬤ Chýbajú prvky, ktoré by zlepšili multimediálny zážitok, ako napríklad odkazy na počúvanie preberanej hudby.
(na základe 123 čitateľských recenzií)
The Show That Never Ends: The Rise and Fall of Prog Rock
The Show That Never Ends je definitívny príbeh o neobyčajnom vzostupe a páde progresívneho rocku. Klasické kapely ako Yes, Genesis, Pink Floyd, Jethro Tull, Emerson Lake & Palmer a ich nasledovníci ako Rush, Marillion, Asia, Styx a Porcupine Tree sa stali symbolom progrocku, ktorý predal stovky miliónov nosičov. Do hlavného prúdu priniesla koncepčné albumy, rozľahlé obaly, šialené časové signatúry, viacstopové nahrávanie a také bombastické scénické umenie, ktoré bolo zinscenované v klasickom filme This Is Spinal Tap.
S rozsiahlymi znalosťami toho, čo časopis Rolling Stone nazval „lahodne dekadentným žánrom, ktorý sa pankáčom nepodarilo zabiť“, s prístupom ku kľúčovým ľuďom, ktorí tvorili hudbu, a s vášňou skutočného nadšenca, reportér denníka Washington Post David Weigel rozpráva príbeh progresu v celej jeho pompéznosti, kreativite a excesoch.
Weigel presne vysvetľuje, čo bolo na progresívnom rocku „progresívne“ a ako jeho komplexnosť a experimentálnosť vyplynuli z takých predchodcov, ako boli Beach Boys Pet Sounds a Beatles Sgt. Pepper. Sleduje popularitu prog-rocku od obrovského úspechu skladieb „Whiter Shade of Pale“ od Procol Harum a „Nights in White Satin“ od Moody Blues v roku 1967. Odhaľuje, ako vznikali najpredávanejšie, epochálne albumy progresívnej hudby, vrátane The Dark Side of the Moon, Thick as a Brick a Tubular Bells. Skúma aj príchod nových nástrojov do progresívnej hudby, ako sú syntetizátor, flauta, mellotron a - čo je známe - dvojkrká gitara.
The Show That Never Ends je plná úprimných spomienok slávnych progových hudobníkov. Obsahuje aj nezabudnuteľné portréty zásadných prínosov producentov, podnikateľov a technikov, ako sú Richard Branson, Brian Eno, Ahmet Ertegun a Bob Moog.
Weigel napokon obhajuje progresívnu hudbu pred obrovským posmechom, ktorý sa jej dostával po celú generáciu, a odhaľuje nový rešpekt kritikov a popularitu, ktorú dosiahla pri svojom súčasnom oživení.
