Pôvodný názov:
Interview with Maj Walter Roberson
Obsah knihy:
Od septembra 2005 do augusta 2006 slúžil major Walter Roberson ako výkonný dôstojník vojenského prechodného tímu (MiTT) prideleného k 3. práporu 3.
brigády 1. irackej armádnej divízie - v tom čase jednotke prvého stupňa, ktorá pôsobila samostatne a mala vlastný bojový priestor v okolí Habbaniyah. Roberson - predtým príslušník 6.
výcvikového práporu rangerov - si hneď na začiatku uvedomil, že "sa k nim nemôže správať tak, ako by som sa správal k svojim rangerom na domácej stanici".
V súlade s tým dlho rozpráva o vlastnej tímovej dynamike, vnútorných a vonkajších výzvach, ktorým čelil ako XO, a predovšetkým o vplyve, ktorý malo na MiTT prijímanie pomerne veľkých strát. Podľa Robersona bolo príslušníkom MiTT počas ich misie udelených sedem Purpurových sŕdc a jeden člen - zdravotník tímu - zahynul v boji.
Vysvetlil, že väčšinu zranení spôsobili improvizované výbušné zariadenia (IED). "Počas 10 mesiacov, ktoré sme tam strávili, sme sa dostali do kontaktu so 101 IED. Päťdesiat z nich sme našli ťažkým spôsobom.
Ďalších 51 sme našli a zredukovali. Všetci sme boli vyhodení do vzduchu a postrieľaní." Roberson však ako zázrakom nebol nikdy zranený, hoci, ako povedal, "sa ma veľmi snažili dostať". Medzi ďalšie témy, o ktorých sa v tomto rozhovore hovorí, patrí kriticky dôležité rozhodnutie MiTT žiť so svojím irackým práporom; ako sa najúčinnejšie buduje dôvera a dobrý vzťah medzi Iračanmi a ich americkými poradcami; typy operácií, ktoré iracký prápor viedol; ako boli zdatní pri plnení rôznych úloh; a prekážky, ktoré ešte museli prekonať, kým sa stali úplne sebestačnou vojenskou jednotkou.
Roberson povedal, že jedna vec, ktorú musel "neustále zdôrazňovať" svojim Iračanom, bolo "správať sa k ľuďom... a zajatcom s rešpektom".
Hovorí aj o mimoriadne frustrujúcom procese odovzdávania právomocí s MiTT, ktoré ich malo nahradiť, a o tom, že príliš veľa vojenského personálu bolo príliš zaklincovaných na FOB a ich krevetové večere, klimatizáciu a zmrzlinu Baskin-Robbins na požiadanie. Roberson dodatočne vysvetľuje, prečo si myslí, že snaha o to, aby Iračania akceptovali poddôstojníkov podľa amerického vojenského vzoru, je "mrhanie časom, úsilím a energiou", a tiež prečo byť ako "králi bojovníci", s ktorými sa "nikto poriadne nemaznal", nebol vlastne až taký zlý výkon.
