Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha analyzuje prežitie Východorímskej ríše v 7. storočí napriek značným stratám spôsobeným arabskými nájazdmi, pričom autor identifikuje viaceré vzájomne súvisiace faktory, ktoré prispeli k jej odolnosti a transformácii na stredovekú Byzantskú ríšu.
Výhody:Kniha ponúka fascinujúce a podrobné skúmanie prežitia Byzantskej ríše, poskytuje aktualizované poznatky a dopĺňa predchádzajúce práce na túto tému. Autor píše elegantne a zrozumiteľne, čím sprístupňuje zložité historické udalosti. Recenzenti vyzdvihujú jeho analytickú hĺbku, pokiaľ ide o rôzne príčiny prežitia vrátane zmien identity, zmien prostredia a silnej správy vecí verejných.
Nevýhody:Niektorí čitatelia považovali audio verziu za suchú a vzhľadom na zložitú tému si kniha môže vyžadovať značné úsilie na strávenie. Okrem toho špecifické faktory, ako sú klimatické zmeny a organizačná prispôsobivosť, môžu byť pre niektorých čitateľov zložité na úplné pochopenie.
(na základe 5 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
The Empire That Would Not Die: The Paradox of Eastern Roman Survival, 640-740
Obsah knihy:
Východorímska ríša bola v 6. storočí najväčším štátom v západnej Eurázii. Len o storočie neskôr bola už len zlomkom svojej niekdajšej veľkosti. Obklopená nepriateľmi, spustošená vojnami a chorobami, ríša sa zdala byť odsúdená na zánik. Napriek tomu nezanikla. John Haldon v tejto ucelenej analýze objasňuje faktory, ktoré umožnili Východorímskej ríši prežiť napriek všetkým prekážkam až do ôsmeho storočia.
Do roku 700 n. l. stratila ríša tri štvrtiny svojho územia v prospech islamského kalifátu. Ale členitá geografia jej zostávajúcich území v Anatólii a Egejskom mori bola strategicky výhodná, pretože bránila nepriateľom trvalo obsadiť cisárske mestá a zároveň ich nechávala zraniteľné voči rímskym protiútokom. Čím viac sa ríša zmenšovala, tým viac sa sústreďovala okolo hlavného mesta Konštantínopola, ktorého schopnosť odolávať obliehaniu za obliehaním sa ukázala ako rozhodujúca. Svoju úlohu zohrali aj zmeny klímy, ktoré umožnili zmeny v poľnohospodárskej výrobe, z ktorých profitovalo cisárske hospodárstvo.
Kríza, ktorej čelila ríša, zároveň prinútila cisársky dvor, provinčné vládnuce vrstvy a cirkev, aby sa zblížili. Štát a cirkev spoločne stelesňovali sakralizovanú ríšu, ktorá za symbolickú hlavu kresťanstva nepovažovala patriarchu, ale cisára. Napriek územným stratám ríša neutrpela vážny politický rozkol. To, čo zostalo, sa stalo srdcom stredovekého kresťanského rímskeho štátu s mocnou politickou teológiou, ktorá predpovedala, že cisár nakoniec zvíťazí nad Božími nepriateľmi a nastolí svetovú nadvládu ortodoxného kresťanstva.
