Recenzie čitateľov
Zhrnutie:Kniha ponúka prehľad rakúsko-uhorského námorníctva počas prvej svetovej vojny so zameraním na jeho bojové lode. Poskytuje stručnú históriu a technické podrobnosti doplnené ilustráciami a fotografiami. Hoci slúži ako dobrý úvod pre začiatočníkov, mnohí recenzenti upozornili na nedostatok hĺbky a podrobností, takže je menej vhodná pre tých, ktorí hľadajú rozsiahle informácie.
Výhody:Kniha je dobre ilustrovaná kvalitnými fotografiami a kresbami a poskytuje stručný prehľad rakúsko-uhorských bojových lodí a ich operačnej histórie. Je výborným úvodom pre začiatočníkov a pokrýva úzko špecializovanú tému, ktorá je často prehliadaná. Mnohí recenzenti ju považujú za užitočný východiskový bod pre ďalšie štúdium a oceňujú informatívny obsah vzhľadom na jej kompaktný charakter.
Nevýhody:Mnohí recenzenti kritizovali knihu za to, že je príliš krátka a nie je dostatočne podrobná. Opisuje sa, že má obmedzené množstvo ilustrácií, a niektorí čitatelia si želali komplexnejšie pokrytie lodí a ich histórie. Okrem toho sa objavili návrhy na väčšiu analýzu rozhodnutí prijatých počas procesu stavby lodí a operačnej kariéry námorníctva.
(na základe 38 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
Austro-Hungarian Battleships 1914-18
Obsah knihy:
Napriek cisárskej politike bola vybudovaná moderná rakúsko-uhorská flotila bojových lodí, ktorá sa postavila proti talianskej nadvláde na Jadrane a v Stredozemnom mori sériou odvážnych námorných nájazdov, ktoré priniesli väčší úspech ako všetko, čo dosiahla nemecká flotila na šírom mori v Severnom mori.
Devätnáste storočie bolo svedkom upevňovania námornej moci Habsburgovcov nad Jadranom od rakúskeho dedičstva benátskej flotily v roku 1797 cez ohromujúce víťazstvo kontradmirála Wilhelma von Tegetthoffa nad prevahou talianskych síl v bitke pri Lise v roku 1866 až po postupné vytváranie moderného bojového loďstva od 90. rokov 19. storočia. Rakúsko-Uhorsko nemalo zámorské impérium; jeho ríša ležala v rámci jeho vlastných hraníc a hlavným účelom jeho námorníctva až do začiatku dvadsiateho storočia bola obrana pobrežia. Keď sa koncom devätnásteho storočia dramaticky rozrástlo jeho obchodné loďstvo, rakúsko-uhorskí admiráli sa domnievali, že námorníctvo by malo viesť aktívnejšiu obrannú politiku a brániť nielen pobrežie, ale aj väčší Jadran a dokonca aj stredomorské vody, ktorými sa plavili obchodné lode ríše. V 90. rokoch 19. storočia sa začala séria námorných stavebných programov, ktoré mali vytvoriť dobre vyváženú modernú flotilu. Stavali sa krížniky na ochranu zámorského obchodu a na "predvádzanie vlajky", ale rozhodujúcim prejavom odhodlania Rakúsko-Uhorska kontrolovať Jadran bola výstavba síl moderných bojových lodí. V porovnaní s Britmi, Francúzmi, Nemcami a dokonca aj Talianmi boli Rakúsko-Uhorsko v oblasti projektovania a výstavby bojových lodí relatívne neskoro.
Rakúsko-uhorská námorná politika bola skôr reakčná ako proaktívna; jej admiráli pozorne sledovali vývoj talianskeho námorníctva a hľadali vhodné protiopatrenia, hoci oba národy boli slabo spojené paktom Trojspolku z roku 1882. Napriek vtedajším námorným pretekom v zbrojení v celej Európe malo námorníctvo problémy so získavaním finančných prostriedkov na nové lode, keďže uhorská vláda sa zdráhala financovať flotilu, ktorá slúžila najmä námorným záujmom etnicky nemeckej časti ríše. Ťažkosti s financovaním a výstavbou bojových lodí odrážali politické ťažkosti a etnickú rivalitu v rámci ríše. Napriek tomu mala rakúsko-uhorská flotila do augusta 1914 deväť bitevných lodí, tri predreadnoughty a jeden dreadnought (ďalšie tri boli v záverečnej fáze výstavby). Táto kniha sa zaoberá piatimi triedami rakúsko-uhorských bojových lodí, ktoré boli v službe počas prvej svetovej vojny.
