Remarks on Impossibility, Incompleteness, Paraconsistency, Undecidability, Randomness, Computability, Paradox, and Uncertainty: in Chaitin, Wittgenste
Všeobecne sa predpokladá, že nemožnosť, neúplnosť, parakonzistentnosť, nerozhodnuteľnosť, náhodnosť, vypočítateľnosť, paradox, neistota a hranice rozumu sú odlišné vedecké fyzikálne alebo matematické problémy, ktoré majú len málo alebo vôbec nič spoločné. Naznačujem, že sú to zväčša štandardné filozofické problémy (t. j. jazykové hry), ktoré zväčša vyriešil Wittgenstein pred viac ako 80 rokmi. "To, čo sme v takomto prípade "v pokušení povedať", nie je, samozrejme, filozofia, ale je to jej surovina. Tak napríklad to, čo má matematik sklon povedať o objektívnosti a reálnosti matematických faktov, nie je filozofiou matematiky, ale niečím na filozofické spracovanie." Wittgenstein PI 234 "Filozofi majú neustále pred očami metódu vedy a sú v neodolateľnom pokušení klásť otázky a odpovedať na ne spôsobom, akým to robí veda.
Táto tendencia je skutočným zdrojom metafyziky a vedie filozofa do úplnej tmy." Wittgenstein Uvádzam stručné zhrnutie niektorých hlavných zistení dvoch najvýznamnejších študentov správania modernej doby, Ludwiga Wittgensteina a Johna Searla, o logickej štruktúre intencionality (mysle, jazyka, správania), pričom vychádzam z Wittgensteinovho základného objavu - že všetky skutočne "filozofické" problémy sú rovnaké - nejasnosti o tom, ako používať jazyk v konkrétnom kontexte, a teda všetky riešenia sú rovnaké - hľadajú, ako možno jazyk v danom kontexte používať tak, aby boli jasné jeho pravdivostné podmienky (Conditions of Satisfaction alebo COS). Základný problém spočíva v tom, že človek môže povedať čokoľvek, ale nemôže znamenať (uviesť jasné COS pre) ľubovoľný výrok a význam je možný len vo veľmi špecifickom kontexte. Rozoberám niektoré texty niekoľkých významných komentátorov k týmto otázkam z wittgensteinovského hľadiska v rámci modernej perspektívy dvoch systémov myslenia (spopularizovanej ako "rýchle myslenie, pomalé myslenie"), pričom používam novú tabuľku intencionality a novú nomenklatúru duálnych systémov. Ukazujem, že ide o účinnú heuristiku na opis skutočnej povahy týchto domnelých vedeckých, fyzikálnych alebo matematických problémov, ku ktorým sa v skutočnosti najlepšie pristupuje ako k štandardným filozofickým problémom, ako sa má používať jazyk (jazykové hry vo Wittgensteinovej terminológii).
Tvrdím, že tabuľka intencionality (racionalita, myseľ, myslenie, jazyk, osobnosť atď. ), ktorá tu vystupuje do popredia, viac či menej presne opisuje alebo aspoň slúži ako heuristika toho, ako myslíme a ako sa správame, a preto zahŕňa nielen filozofiu a psychológiu, ale aj všetko ostatné (históriu, literatúru, matematiku, politiku atď.). Všimnite si najmä, že intencionalita a racionalita, ako ju vnímam ja (spolu so Searlom, Wittgensteinom a ďalšími), zahŕňa tak vedomé deliberatívne jazykové konanie systému 2, ako aj nevedomé automatizované predjazykové konanie alebo reflexy systému 1.
