Použitie poézie a použitie kritiky: Štúdie o vzťahu kritiky a poézie v Anglicku

Recenzie čitateľov

Z recenzií knihy vyplýva, že niektorí čitatelia oceňujú Eliotove postrehy o poézii a literárnej kritike, iní považujú jeho štýl písania za nejasný a náročný, čo vedie k zmiešaným skúsenostiam s textom.

⬤ Rýchle vydanie
⬤ ocenia fanúšikovia Eliota
⬤ ponúka zasvätené názory na poéziu a kritiku
⬤ cenné pre pochopenie dejín kritiky
⬤ užitočné pre čitateľov s „básnofóbiou“.

⬤ Neprehľadný štýl písania
⬤ ťažko sledovateľný bez rozsiahlych základných znalostí
⬤ chýba jasné vysvetlenie niektorých Eliotových názorov.

(na základe 6 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

The Use of Poetry and Use of Criticism: Studies in the Relation of Criticism to Poetry in England

Obsah knihy:

Nortonove prednášky z rokov 1932-33 patria k najlepším a najdôležitejším kritickým spisom T. S. Eliota. Eliot, ktorý sleduje vzostup literárneho sebauvedomenia od alžbetínskeho obdobia až po svoju dobu, neskúma len vzťah kritiky k poézii, ale vyzýva nás, aby sme „začali s predpokladom, že nevieme, čo je poézia, čo robí alebo by mala robiť, ani na čo je užitočná; a pokúsili sa pri skúmaní vzťahu poézie ku kritike zistiť, aký je úžitok oboch.“.

Eliot začína výskytom kritiky poézie v Drydenovom veku, keď sa poézia stala skôr doménou intelektuálnej aristokracie než súčasťou mysle a ľudovej tradície celého národa. Wordsworth a Coleridge v snahe o revolúciu v jazyku poézie na konci 18. storočia vzniesli prehnané nároky na poéziu a básnika, ktoré vyvrcholili Shelleyho tvrdením, že „básnici sú neuznanými zákonodarcami ľudstva“. A v pochybnostiach a rozkladných morálnych definíciách devätnásteho storočia Arnold premenil poéziu na zástupcu náboženstva.

Skúmaním poézie a kritiky v kontexte svojej doby Eliot naznačuje, že sa môžeme dozvedieť, čo je trvalé o povahe poézie, a podáva presvedčivý argument v prospech jej autonómie i pluralizmu v tomto storočí.