Potifarova žena: Vatikánske tajomstvo a sexuálne zneužívanie detí

Recenzie čitateľov

Kniha podrobne skúma reakciu Katolíckej cirkvi na škandály súvisiace so sexuálnym zneužívaním, pričom poukazuje na spoluvinu a problémy s klerikalizmom a utajovaním v rámci tejto inštitúcie. Je dobre preskúmaná a obsahuje rozsiahlu dokumentáciu, ale stretla sa aj s kritikou pre zjavné nepochopenie katolíckej doktríny.

Kniha je dobre napísaná, dôkladne preskúmaná a obsahuje rozsiahlu dokumentáciu a poznámky pod čiarou, ktoré podporujú jej tvrdenia. Ponúka jasné vysvetlenie odborných termínov a právnych postupov, čím sprístupňuje zložitú problematiku. Mnohí čitatelia ju považovali za šokujúcu a otvárajúcu oči, pričom niektorí ju považovali za nevyhnutné čítanie na pochopenie krízy sexuálneho zneužívania duchovnými.

Niektorí čitatelia kritizovali autora za nesprávnu interpretáciu aspektov katolíckej viery a kanonického práva, čo naznačuje, že jeho pohľad je skreslený. Okrem toho niektorí považovali obsah za ťažko čitateľný alebo príliš desivý. Diskutuje sa o vykreslení niektorých cirkevných praktík, ktoré podľa niektorých čitateľov mohli byť skreslené.

(na základe 24 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Potiphar's Wife: The Vatican's Secret and Child Sexual Abuse

Obsah knihy:

anglické zhrnutie: K utajovaniu sexuálneho zneužívania detí katolíckou cirkvou dochádzalo za pontifikátu šiestich pápežov od roku 1922. Katolícka cirkev 1500 rokov akceptovala, že duchovní, ktorí sexuálne zneužívali deti, si zaslúžia, aby boli zbavení kňazského stavu a následne uväznení.

Séria pápežských a koncilových dekrétov z 12. storočia vyžadovala, aby boli takíto kňazi zbavení kňazstva a potom odovzdaní civilným orgánom na ďalšie potrestanie. To všetko sa zmenilo v roku 1922, keď pápež Pius XI.

vydal dekrét Crimen Sollicitationis, ktorý de facto vytvoril privilégium duchovných tým, že zaviedol tajomstvo Svätého ofícia na všetky informácie získané prostredníctvom cirkevných kanonických vyšetrovaní.

Ak by štát o týchto zločinoch nevedel, potom by sa nekonali žiadne štátne procesy a vec by sa mohla považovať za čisto kanonický zločin, ktorý by sa tajne riešil na cirkevných súdoch. Pápež Pius XII.

pokračoval v dekréte. Pápež Ján XXIII. ho znovu vydal v roku 1962.

Pápež Pavol VI. v roku 1974 rozšíril dosah pápežského tajomstva na samotné obvinenie. Pápež Ján Pavol II.

v roku 2001 potvrdil uplatňovanie pápežského tajomstva a Benedikt XVI. ho v roku 2010 dokonca rozšíril na obvinenia o kňazoch, ktorí sexuálne zneužívajú dospelých s mentálnym postihnutím.

V roku 2010 pápež Benedikt XVI. udelil výnimku z pápežského tajomstva, aby bolo možné podávať správy polícii tam, kde to vyžaduje miestne občianske právo, teda len natoľko, aby sa biskupi nedostali do väzenia. Väčšina krajín na svete takéto zákony o nahlasovaní prevažnej väčšiny sťažností na sexuálne zneužívanie detí nemá.

Pápežské tajomstvo, základný kameň utajovania, pokračuje.

Vplyv na životy detí zavedením cirkevného stupňa utajenia Prísne tajné na obvinenia zo sexuálneho zneužívania duchovnými nemusel byť taký zlý, keby kánonické právo malo slušný disciplinárny systém na prepustenie týchto kňazov. Kódex kánonického práva z roku 1983 zaviedol päťročnú premlčaciu lehotu, ktorá prakticky zabezpečila, že nedôjde ku kanonickým procesom. Vyžadoval od biskupov, aby sa pokúsili týchto kňazov napraviť skôr, ako ich postavia pred súd.

Keď boli súdení, kňaz sa mohol brániť vatikánskou obhajobou Catch 22, že by nemal byť prepustený, pretože sa nedokázal ovládať. Cirkev tvrdí, že toto všetko sa zmenilo. Zmenilo sa len veľmi málo.

Pohrala sa s okrajmi pápežského tajomstva a disciplinárnymi kánonmi. Cirkev sa prechádzala po mesiaci.