Posthuman Buddhism and the Digital Self: The Production of Dwellspace
V knihe Posthuman Buddhism and the Digital Self Les Roberts rozširuje svoju predchádzajúcu prácu o priestorovej antropológii o otázky času, priestrannosti a fenomenológie vlastného ja. V štyroch hlavných kapitolách knihy, ktoré siahajú od dlhodobého záujmu Davida Bowieho o budhizmus cez pouličnú fotografiu Liverpoolu 80.
rokov až po ambientné zvukové scenérie filmu Blue Dereka Jarmana alebo pomalú, kontemplatívnu kinematografiu Tsai Ming-Lianga, Roberts položil základy konceptu "obytného priestoru" ako prostriedku, pomocou ktorého možno odhaliť meniace sa priestorové, časové a zážitkové modality každodenných mediálnych obrazov. Robertsova štúdia "dwellspace", chápaná ako osobitný postoj k času, vychádza z pascalovskej úvahy o "ja/ne-ja", v ktorej spokojnosť v prázdnej miestnosti súperí s požiadavkou mať obsah v prázdnej miestnosti. Roberts si berie za heuristickú optiku myšlienku posthumánneho buddhizmu, a tak uvádza do pohybu niekoľko vzájomne prepojených línií skúmania, ktoré podnecujú k opätovnému zameraniu sa na otázky nudy, rozptýlenia a snenia a vyostrujú psychosociálne a tvorivé možnosti prostredia, priestrannosti a pomalosti.
V knihe sa tvrdí, že kolonizácia "prázdneho času" digitálnym kapitalizmom 24 hodín denne, 7 dní v týždni ide ruka v ruke s rastom korporátneho priemyslu všímavosti a s ním aj s kooptáciou, komodifikáciou a digitalizáciou obytného priestoru. Posthumánny buddhizmus je teda čiastočne skúmaním dialektiky obytného priestoru, ktorý obieha okolo tvorivej autopraktiky zakorenenej v negácii a rozpustení seba samého, čo je jeden zo základných pilierov buddhistickej teórie a praxe.
