Hodnotenie:
Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.
Wit's Treasury: Renaissance England and the Classics
Keď Anglicko vstúpilo do renesancie a humanizmus so svojím zameraním na klasickú literatúru a filozofiu sa stal základom vzdelávacieho systému, anglickí intelektuáli vyvíjali spoločné úsilie o pretvorenie kultúry, jazyka, mravov - vlastne celého národného štýlu - prostredníctvom adaptácie klasikov. Ako sa však anglická literatúra, umenie a kultúra mohli stať "klasickými", a to nielen v zmysle napodobňovania antických autorov, ale aj v zmysle, ktorý sa následne uplatňoval v hudbe: "klasický" v protiklade k populárnemu, ako formálny, seriózny, a teda rovnako dobrý?
Stephen Orgel píše, že niekoľko desaťročí v šestnástom a začiatkom sedemnásteho storočia bol návrat ku klasike prísľubom kultivovanosti a zdvorilosti. Poézia sa mala vzorovať skôr na gréckych a rímskych príkladoch než na veľkých anglických stredovekých dielach, ktoré boli síce obdivuhodné, ale chýbala im "korektnosť". V hre však bolo viac než len poézia a prechod by nebol jednoduchý. Klasické pravidlá sa zdali byť vlnou budúcnosti, ktorá zachráni Anglicko pred tým, čo sa považovalo za hrubosť a samotnú popularitu domácich tradícií, ale presadzovanie bolo sprevádzané značnou dávkou ambivalencie: klasické mravy a morálka boli často v rozpore s kresťanskými zásadami a klasicizmus tohto veku bude musieť byť hlboko revizionistický. "Kresťanský humanizmus" nebol nikdy bez problémov, píše Orgel, vždy to bol nestabilný alebo dokonca paradoxný amalgám.
Jeden z našich najvýznamnejších interpretov renesančnej literatúry a kultúry v knihe Klenotnica dôvtipu opisuje, ako táto rozpoltenosť viedla k bohatému tvorivému napätiu, z ktorého vznikol nevídaný rozkvet drámy, lyriky a umenia. Orgel napísal knihu, ktorá osloví každého, kto sa zaujíma o anglické renesančné umenie a literatúru, a najmä o kultúrny kvas, z ktorého vzišli Shakespeare, Marlowe, Spenser, Jonson a Milton.
