Poetika dejín: Rousseau a divadlo pôvodnej mimézis

Pôvodný názov:

Poetics of History: Rousseau and the Theater of Originary Mimesis

Obsah knihy:

Rousseauov odpor k divadlu je dobre známy: Divadlo nie je ani zďaleka prostriedkom na očistenie vášní, ale len na ich vystupňovanie a pokrytectvo. Je však možné, že Rousseauove texty odhaľujú inú koncepciu divadelnej imitácie, pôvodnejšiu formu mimézis? Nad a proti Heideggerovmu odmietnutiu Rousseaua v 30.

rokoch 20. storočia a v nadväznosti na klasické čítania Jacquesa Derridu a Jeana Starobinského Lacoue-Labarthe potvrdzuje hlboko filozofický význam Rousseaua ako mysliteľa, ktorý bez toho, aby ho ako taký formalizoval, ustanovil dialektickú logiku, ktorá bude určovať budúcnosť filozofie: pôvodnú teatrálnosť vyplývajúcu z dialektiky medzi "prírodou" a jej doplnkami. Lacoue-Labarthe začína čítaním Rousseauovej Rozpravy o nerovnosti a túto dialektiku približuje v náležitých filozofických termínoch, pričom neodhaľuje nič menšie ako transcendentálne myslenie pôvodu.

Pre Rousseaua má pôvod podobu "scény" - teda divadla. Na tomto základe sa Rousseauove texty o divadle, najmä List d'Alembertovi, ukazujú ako prenikavé vypočúvanie Aristotelovej Poetiky.

Tú možno čítať nie vo falošnej a konvenčnej interpretácii tohto textu, ktorú Rousseau zdedil, ale skôr vo vzťahu k jeho základným pojmom, mimesis a katharsis, a v Rousseauovej interpretácii samotného gréckeho divadla. Ak je pre Rousseaua mimesis pôvodná, transcendentálna štruktúra, katharsis je zasa základom dialektického pohybu, Aufhebung, ktorý preloží samotné slovo (lebo, ako pripomína Lacoue-Labarthe, Aufheben prekladá katharein ).

Obrátením zariadení platónskej kritiky Rousseau inauguruje to, čo by sme mohli nazvať filozofickým divadlom budúcnosti.