Otvorená myseľ: Vychádzanie z logiky duše

Recenzie čitateľov

Kniha predstavuje filozofické skúmanie ľudského chápania reality, pričom sa zameriava na Freudove teórie. Lear nabáda čitateľov, aby naďalej spochybňovali a kriticky premýšľali o zavedených poznatkoch, pričom zdôrazňuje dôležitosť hľadania pravdy namiesto istoty.

Kniha je označovaná za brilantnú, prenikavú a pútavú. Ponúka významné a relevantné posolstvo, nabáda k otvorenosti a kritickému mysleniu. Learovo písanie je jasné a pomerne ľahko čitateľné a psychologické postrehy sú pre čitateľov zaujímavé.

Niektorí čitatelia kritizujú Learovu obhajobu Freuda a tvrdia, že príliš zjednodušuje alebo skresľuje Freudove zložité myšlienky. Majú pocit, že Learovmu výkladu chýba hĺbka a nie celkom vystihuje Freudovu podstatu, najmä jeho vedecké pozadie. Existujú obavy, že Learova perspektíva nemusí adekvátne reprezentovať širšie a kontroverznejšie aspekty Freudovho myslenia.

(na základe 4 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Open Minded: Working Out the Logic of the Soul

Obsah knihy:

Freud je zdiskreditovaný, takže už nemusíme premýšľať o temných prúdoch nevedomej motivácie. Vieme, čo hýbe našimi politickými lídrami, takže sa nemusíme príliš zaoberať ani ich myslením.

V skutočnosti všade, kam sa v súčasnej kultúre pozrieme, vedomosti nahradili myslenie. Táto kniha je oduševneným útokom na tento umŕtvujúci trend, najmä pokiaľ ide o naše najhlbšie pokusy o pochopenie ľudskej psychiky - vo filozofii a psychoanalýze. Rozbíja rozšírenú predstavu, že v týchto oblastiach už poznáme problémy a správne metódy, a preto si už nemusíme klásť zásadné otázky o štruktúre ľudskej subjektivity.

"Čo je psychológia? " Open Minded nie je ani tak odpoveďou na túto otázku, ako skôr pokusom pochopiť, na čo sa pýtame.

Pýtanie vedie Jonathana Leara, filozofa a psychoanalytika, späť k Platónovi a Aristotelovi, k Freudovi a psychoanalýze a k Wittgensteinovi. Lear tvrdí, že Freud a vo všeobecnosti psychoanalýza sú dôstojnými dedičmi gréckeho pokusu vystaviť na obdiv naše zmýšľanie.

Tvrdí tiež, že napriek zjavným rozdielom medzi Freudom a Wittgensteinom existujú hlboké príbuznosti. Obaja sa zaoberajú tým, ako fantázia formuje naše sebapochopenie; obaja odhaľujú, ako životné činnosti ukazujú viac, než sme schopní povedať. Filozofická tradícia vykresľuje myseľ ako racionálnejšiu, než je, a to aj vtedy, keď sa snaží vysvetliť iracionalitu.

Psychoanalýza nám ukazuje myseľ ako vnútorne nepokojnú, so sklonom narúšať svoje vlastné fungovanie. A empirická psychológia zasa ignoruje tie aspekty ľudskej subjektivity, ktoré sa vymykajú objektívnemu opisu. Trianguláciou medzi Grékmi, Freudom a Wittgensteinom nám Lear pomáha obnoviť zmysel toho, čo znamená byť otvorený pri skúmaní ľudskej duše.