Nový výber básní

Recenzie čitateľov

Recenzie vyzdvihujú zbierku Galwaya Kinnella ako silnú, rozmanitú a hlboko dojímavú reprezentáciu jeho poézie. Čitatelia chvália zbierku za jej výstižný jazyk, prírodné a ľudské témy a emocionálnu hĺbku, pričom upozorňujú, že Kinnellova tvorba môže byť explicitná a niekedy až príliš sebavedomá.

Čitatelia obdivujú Kinnellovu živú obraznosť, emocionálnu hĺbku a rozmanitosť tém, ktoré v básňach spracúva. Mnohí považujú zbierku za ucelený a obohacujúci zážitok, v ktorom sú zastúpené vynikajúce básne a originálny humor. Antológia sa považuje za významné zastúpenie Kinnellovej tvorby, vďaka čomu je skvelým úvodom do jeho poézie.

Medzi kritické pripomienky patrí, že niektoré básne pre dospelých môžu byť pre niektorých čitateľov príliš explicitné a že Kinnellovo sebavedomie môže občas zatieniť obsah. Niekoľko čitateľov tiež upozornilo na prítomnosť opakujúcich sa básní, ak už vlastnia mnohé z jeho diel.

(na základe 16 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

A New Selected Poems

Obsah knihy:

Ten tichý večer.

Vrátim sa k tomu tichému večeru, keď sme spolu ležali a rozprávali sa tichými hlasmi, zatiaľ čo vonku pomaly padali hrudky mäkkého snehu, ktoré utíchli, keď sa priblížili k zemi, a v izbe horel oheň, v ktorom sa stáročia stromu bez prasknutia vznášali v nepretržitom duchu do ranného svetla.

Až to, čo sa ponáhľa, išlo pomalšie, sme zaspali.

Keď sme sa vrátili domov, otočili sme sa a obzreli sa späť na naše stopy, ktoré sa kľukatili z lesa, kde konáre, o ktoré sme sa otierali, nechávali padať chumáče iskrivého snehu, rýchlo, v tichu, ako ukradnuté bozky, a kde škrípanie škrípanie škrípanie medzi stromami, čo je zvuk, ktorý zaniká vo vnútri iskier z klinu, keď sane narážajú mimo stredu a hovoria, že všetko v ňom je oheň, preskočilo na čierny konár, nafúknutý, ale bez rúk a tak pre naše oči osamelý, a predsa aj - ako to môžeme vedieť? -- šťastný!

V podobe kuriatka. Ležiace nehybne v snehu, nie železnou vôľou, ako železničné koľaje, ochotné nestretnúť sa až do neba, ale sem-tam prešľapujúce bucľaté zastávky, naše stopy kmitajú po snehu svojím dlhým škrabancom.

Mnohé veci, ktoré sa tu dejú, sú naozaj len o málo viac, ak vôbec, ako škrabance. Slová, v našich ústach, sú už takmer pripravené, aby obviazali toho, koho škrabnutie škrabnutie škrabnutie škrabnutie, teda či ako, keď by sme mohli stratiť jeden druhého, škrabnutia škrabnutia škrabnutia škrabnutia od tejto chvíle do tejto. Potom sa vrátim k tomu tichému večeru, keď minulosť len tak-tak stihla prekryť budúcnosť, hoci len stopou, a svetlo sa zdvojnásobuje a vrhá cez tmu iskrenie, ktoré nebesia zem.