Konštitúcia prírody a ducha a objasnenie ich vzájomného vzťahu ako oblastí bytia a vedy je jednou z hlavných tém Husserlovej filozofie.
Posledným veľkým skúmaním tejto problematiky je prednáška „Príroda a duch“ z letného semestra roku 1927 uverejnená v tomto zväzku Husserliany. V žiadnom inom texte sa Husserl nepokúsil tak komplexne nájsť prístup k riešeniu problému „prírody a ducha“ prostredníctvom rôznych modelov filozofických klasifikácií vedy.
Na základe diskusií kritických k vede a sporu medzi prírodovedcami a humanistami o vzťahu medzi ich vedami Husserl dospieva k rôznym modelom klasifikácie vied. V kritickom odklone od týchto modelov, najmä od vedeckej klasifikácie novokantovcov Windelbanda a Rickerta, sa potom pokúša dospieť k vlastnej ceste cez opis všeobecného štýlu sveta skúsenosti k jeho apriórne nutným štruktúram a korelačne k principiálnej klasifikácii vied.
