Nakhon Phanom: domino, ktoré nespadlo: (a moje thajské rodné mesto)

Recenzie čitateľov

Kniha „Nakhon Phanom: Domino, ktoré nespadlo“ od Jamesa I. Jouppiho je podrobnou spomienkou na jeho skúsenosti dobrovoľníka Mierových zborov v Thajsku na začiatku 70. rokov. Spája osobné anekdoty s historickým kontextom, najmä pokiaľ ide o sociálno-politickú situáciu ovplyvnenú vojnou vo Vietname a úlohu Mierových zborov v regióne. Aj keď je kniha napísaná úprimne a výskum je komplexný, niektorí recenzenti zaznamenali problémy s úpravou a štruktúrou rozprávania.

⬤ Dobre napísané a srdečné rozprávanie
⬤ rozsiahly výskum s dôkladnými citáciami
⬤ živé zobrazenie thajskej kultúry a osobných skúseností
⬤ pútavé rozprávanie, ktoré udržiava záujem čitateľov
⬤ emocionálna hĺbka a hlboké úvahy o láske a živote
⬤ dobrý historický kontext
⬤ obsahuje fotografie a mapy, ktoré rozprávanie obohacujú.

⬤ Viaceré gramatické chyby a štrukturálne problémy
⬤ nedostatočná vyváženosť v zameraní na postavy, najmä prílišný dôraz na jednu osobu
⬤ niektorým častiam by prospelo lepšie začlenenie poznámok na konci do hlavného textu
⬤ tempo niektorí čitatelia označili za pomalé
⬤ občasné zbytočné opakovanie.

(na základe 14 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Nakhon Phanom: the Domino That Did Not Fall: (and my Thai hometown)

Obsah knihy:

Po ukončení štúdia stavebného inžinierstva na Cornellovej univerzite v roku 1971 a päťtýždňovej práci taxikára v New Yorku sa Jim Jouppi vydal na dobrodružnú cestu do Thajska. Po absolvovaní dvojročného turnusu bol pripravený vrátiť sa domov, keď sa po stretnutí s koketnou thajskou džunatou rozhodol vziať si domovskú dovolenku a vrátiť sa ešte na jeden rok.

Po návrate do Thajska sa ocitol ponorený do veľmi osobnej dilemy, keď sa snažil uniknúť spleti thajskej vlády, Mierových zborov a protipovstaleckej politiky v komunisticky citlivej provincii, kde bol umiestnený. Jouppi sa neskôr v Amerike zamestnal ako inžinier v zácviku, tesársky učeň, utečenec a poštový pracovník, tri roky strávil v armáde ako zdravotník a v Anglicku získal magisterský titul v odbore tropické verejné zdravotníctvo - stavebné inžinierstvo. Jeho prvý trvalý pokus o napísanie memoárov kritizoval už zosnulý Dr.

John Shade z Pearl S. Buck Foundation v roku 1979 ako "výpoveď doby, ktorá musí byť prezentovaná inak ako pravda, pretože príliš veľa ľudí nie je pripravených na pravdu".

Jeho vlastným nákladom vydanú príručku o prežití v Mierových zboroch neskôr kritizoval Buckminster Fuller protge James (Jay) Baldwin ako "súčasť vašej základnej domácej úlohy, ak uvažujete o Mierových zboroch alebo o akomkoľvek inom vládou sponzorovanom programe pomoci". Pred napísaním tejto poslednej verzie svojich memoárov sa dozvedel čo najviac od ľudí s rôznymi pohľadmi v snahe pochopiť širšiu mozaiku.

V závere predkladá plán postpandemického Mierového zboru so zlepšenou predprípravou; nezávislého, nakoľko je to možné, od americkej spravodajskej služby, Mierového zboru, ktorý môže nadviazať na svoju šesťdesiatročnú históriu a zostať pre Američanov životaschopnou voľbou povolania aj v budúcnosti.