The Minor Works
Lactantius prežil jeden z najväčších zlomov v dejinách Európy. Výstižne ho opísal ako okamih, keď starý svet pohanstva prežíval pôrodné bolesti a proti svojej vôli dal vzniknúť kresťanskej ríši.
Spisy tohto autora sú spolu s Eusébiovými spismi hlavnými prameňmi pre obdobie veľkého Diokleciánovho prenasledovania a pre prvé roky mieru v Cirkvi po Milánskom edikte. Pre obdobie Nicejského koncilu existuje o niečo bohatší pramenný materiál, ale pre roky 312 - 324 sa treba spoliehať na Eusébia a Lactantia. O oboch sa dá predpokladať, že písali so značnou zaujatosťou.
Sú príliš extravagantní v chvále Konštantína; najmä Lactantius prejavil odium theologicum voči Galériovi a prenasledovateľom.
Ich diela však majú stále vysokú hodnotu ako historické pramene. Od čias Mauriciových štúdií navyše dôkazy numizmatiky overovali historické správy týchto dobových prameňov.
Lactantiove spisy teda vznikli v jednej z najbúrlivejších epoch cirkevných dejín. Cirkev po tom, čo trpela najťažším despotickým prenasledovaním, bola náhle prijatá pod štátnu ochranu a začala sa tešiť nielen pokoju a právnemu postaveniu, ale dokonca aj značnej časti politického vplyvu. V štvrtom storočí došlo k veľkému spojeniu kresťanskej cirkvi s rímskym štátom a helenistickou kultúrou, k spojeniu, ktoré malo určiť podobu západnej civilizácie a jej výdobytky.
Azda žiadny iný spisovateľ neodhaľuje svoju dobu tak dokonale. V čase, keď pohanskí rétori opúšťali školy a filozofi, kultúra sveta prinášala záchranu práve v Cirkvi, ktorá bola poverená jej zničením. Lactantius zdieľa postoj Minúcia Felixa k tradičnej kultúre.
Veril, že má životaschopnosť, že jej poklad treba zachovať, že "korisť Egypťanov sa môže stať pýchou opovrhovaných Galilejčanov". V samotnom akte ich drancovania si však dal za úlohu osloviť týchto Egypťanov a vo viacerých podstatných črtách akceptoval ich vlastnú literatúru a vzdelanosť.
Týmto spôsobom zachránil pre Cirkev veľkú časť ich kultúry a stal sa tak jedným zo zakladateľov kresťanského humanizmu.
