Pôvodný názov:
Kierkegaard and the Legitimacy of the Comic: Understanding the Relevance of Irony, Humor, and the Comic for Ethics and Religion
Obsah knihy:
Zatiaľ čo niektorí považujú komiks za triviálny, vhodný najmä na pobavenie alebo rozptýlenie, S ren Kierkegaard s tým nesúhlasí. Táto kniha skúma Kierkegaardovo vážne chápanie povahy komiky a to, ako je aj triviálnosť komického žartu hlboko spätá s etikou a náboženstvom.
Dôsledne vysvetľuje pojmy ako "irónia", "humor", "žart" a "komika" u Kierkegaarda a odhaľuje ich zásadný význam pre jeho filozofický a teologický program, presahujúci samotný estetický záujem. Vychádzajúc ústredne z Kierkegaardovho najkoncentrovanejšieho spracovania týchto myšlienok v knihe Záverečné nevedecké postskriptum (1846), tento opis dokazuje, že komické definuje ako "rozpor" alebo nesprávny vzťah, ktorý je v podstate (hoci nie absolútne) bezbolestný, pretože poskytuje "východisko". Komické spočíva v rozpore medzi normami, a tak pramení z vlastného stanoviska, či už etického alebo náboženského.
"Irónia" a "humor" zohrávajú pre Kierkegaardov slávny opis štádií existencie podstatnú prechodnú úlohu, pretože subjektívny vývoj je úzko spätý so schopnosťou človeka vnímať komiku, čím sa komika stáva diagnostikou a zároveň formantom subjektívnej zrelosti človeka. Pre Kierkegaarda kresťan zďaleka nie je bez humoru, naopak, má maximálne komické vnímanie, pretože má najvyšší možný subjektívny vývoj. Kniha dokazuje, že komika nie je výrazom konkrétneho pseudonymu alebo jedného obdobia v Kierkegaardovom myslení, ale je pre neho trvalým a základným pojmom.
Nachádza jeho komické chápanie aj mimo Postskript a lokalizuje ho v takých odlišných dielach, ako sú Predslovy (1844), Rozpravy o budovaní v rôznych duchoch (1847) a Korzárska aféra (asi 1845 - 1848). V knihe sa skúma aj komika v súčasnej Kierkegaardovej vedeckej práci. Po prvé, tvrdí, že dekonštruktivisti síce presne vnímajú rozšírenú iróniu v Kierkegaardovom korpuse, ale nesprávne považujú iróniu za implikáciu nedostatku seriózneho záujmu o filozofiu a teológiu, čím nesprávne chápu Kierkegaarda v otázke povahy irónie.
Po druhé, uvažuje o dvoch teologických čítaniach, aby argumentoval, že ich stanoviskám, hoci sú vo všeobecnosti výhodnejšie ako stanoviská dekonštruktivistov, chýba rovnaká pozornosť voči úlohe komiky u Kierkegaarda. Ich významné teologické argumenty by posilnilo väčšie uznanie legitímnej sily komiksu pre kultiváciu etiky a náboženstva.
