Hodnotenie:
Kniha podrobne skúma americkú intervenciu na Sibíri v rokoch 1918 až 1920 a osvetľuje menej známu epizódu americko-ruských dejín. Recenzenti ju označili za informatívnu a podnetnú, najmä pokiaľ ide o motiváciu, ktorá stála za rozhodnutím USA vyslať vojská, a dôsledky tejto intervencie. Štýl písania bol však kritizovaný za suchopárnosť a nie takú pútavosť, ako by sa mohlo z témy zdať.
Výhody:⬤ Dobre preskúmaná a informatívna
⬤ poukazuje na dôležitú, ale prehliadanú historickú udalosť
⬤ predstavuje rôzne teórie o motiváciách USA
⬤ ocenil sa kvalitný stav knihy a včasné dodanie.
⬤ Písanie môže byť suché a chýba mu vzrušenie
⬤ opiera sa predovšetkým o sekundárne zdroje namiesto primárnych historických dokumentov
⬤ vylučuje diskusiu o americkej intervencii v Murmansku, čo niektorí považovali za významné opomenutie.
(na základe 9 čitateľských recenzií)
When the United States Invaded Russia: Woodrow Wilson's Siberian Disaster
V málo známej epizóde na vrchole prvej svetovej vojny vyslal prezident Woodrow Wilson tisíce amerických vojakov na Sibír. Carl J.
Richard presvedčivo ukazuje, že pôvodným zámerom Wilsona bolo umožniť Čechom a protiboľševickým Rusom obnoviť východný front proti Centrálnym mocnostiam. Wilson však pokračoval v intervencii ešte rok a pol po uzavretí prímeria, aby zvrhol boľševikov a zabránil Japoncom pohltiť východnú Sibír. Keďže Wilson a Spojenci nedokázali na Parížskej mierovej konferencii sformulovať úspešnú ruskú politiku, americkí vojaci trpeli na bezútešných sibírskych pláňach veľkými útrapami.
Richard tvrdí, že Wilsonova intervencia na Sibíri paradoxne posilnila boľševický režim, ktorý mala zvrhnúť. Jej tragické dedičstvo možno nájsť v zárodkoch druhej svetovej vojny, ktorá sa začala spojenectvom medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, dvoma národmi, ktoré boli najviac poškodené spojeneckým zaobchádzaním po prvej svetovej vojne, a v studenej vojne, štyridsaťpäťročnom období, počas ktorého svet zadržiaval dych nad možnosťou jadrového vyhladenia.
Sibírska intervencia, jedna z prvých amerických protipovstaleckých kampaní mimo západnej pologule, bola predzvesťou budúcej politiky. Richard poznamenáva, že poskytuje neoceniteľné ponaučenie o extrémnych ťažkostiach spojených s intervenciami a o absolútnej potrebe zabezpečiť širokú podporu v teréne, ak majú takéto kampane dosiahnuť úspech, čo je poznatok, ktorý tvorcovia americkej politiky tragicky ignorovali vo Vietname a neskôr sa snažili implementovať v Iraku a Afganistane.
