Recenzie čitateľov
Zhrnutie:V knihe „Keď sa slovo stane telom“ Paolo Virno skúma zložitosť jazyka a jeho zásadnú úlohu pri definovaní ľudskej prirodzenosti a postfordistickej práce. Tvrdí, že jazyk je ústredným prvkom nášho prebiehajúceho procesu stávania sa človekom, a stavia ho do protikladu k tradičným perspektívam, ktoré zdôrazňujú ekonomické faktory. Autor čerpá z rôznych filozofických poznatkov, najmä od Saussura a Wittgensteina, aby dokázal, že jazykové schopnosti sú základom našej identity a existencie.
Výhody:Kniha je oceňovaná pre hlboké filozofické postrehy a syntézu rôznych mysliteľov, ako sú Agamben a Wittgenstein. Čitatelia oceňujú inovatívnu perspektívu, ktorá pri chápaní súčasných ľudských skúseností a dynamiky práce uprednostňuje jazyk pred ekonomikou. Virnove argumenty sú vnímané ako podnetné a relevantné pre súčasné spoločenské otázky týkajúce sa jazyka a ľudskosti.
Nevýhody:Niektorí čitatelia môžu považovať argumenty za zložité a ťažko stráviteľné, pretože významné nuansy a detaily zostávajú nepreskúmané. Intelektuálna hĺbka knihy môže odradiť tých, ktorí hľadajú jednoduchšiu alebo prístupnejšiu analýzu. Je tiež cítiť, že práca si vyžaduje značné nasadenie, čo ju môže urobiť menej príťažlivou pre bežných čitateľov.
(na základe 2 čitateľských recenzií)
Pôvodný názov:
When the Word Becomes Flesh: Language and Human Nature
Obsah knihy:
Virnova meditácia o reči ako vnútorne politickej praxi sprostredkujúcej biologické invarianty a meniace sa historické determinácie.
Publikácia Keď sa slovo stane telom, ktorá pôvodne vyšla v taliančine v roku 2002, predstavuje presvedčivý príspevok k pochopeniu jazyka a jeho vzťahu k ľudskej prirodzenosti a spoločenským vzťahom. Paolo Virno, preberajúc Aristotelovu definíciu človeka ako jazykového a politického živočícha, rámcuje akt reči ako základný filozofický problém - akt, ktorý vo svojej čisto performatívnej podstate v konečnom dôsledku určuje našu schopnosť prejsť zo stavu možnosti do stavu aktuálnosti: teda od moci konať k samotnému konaniu. Ako konečný verejný akt sa reč ukazuje ako vnútorne politická prax sprostredkujúca medzi biologickými invariantmi a meniacimi sa historickými determináciami. Vo svojej doteraz najkomplexnejšej úvahe na túto tému Virno ukazuje, ako jazyk priamo vyjadruje podmienky možnosti našej skúsenosti, a to tak z transcendentálneho, ako aj biologického hľadiska.
Na základe prác takých velikánov dvadsiateho storočia, ako sú Ferdinand de Saussure, Ludwig Wittgenstein, Edmund Husserl a Gottlob Frege, Virno vytvára silnú lingvistickú meditáciu o politických výzvach, ktorým čelí ľudský druh v dvadsiatom prvom storočí. Práve v jazyku sa naplno odhaľuje ľudská prirodzenosť a naše historické možnosti a práve jazyk nás môže viesť k ich vedomejšiemu a cieľavedomejšiemu uskutočňovaniu.
