Keby múry mohli hovoriť: V ženskom väzení v komunistickom Poľsku

Recenzie čitateľov

Momentálne nie sú žiadne recenzie čitateľov. Hodnotenie je založené na 2 hlasoch.

Pôvodný názov:

If the Walls Could Speak: Inside a Women's Prison in Communist Poland

Obsah knihy:

Prízrak trestu väzenia aj za drobné politické priestupky sa stal súčasťou každodenného života v povojnovom Poľsku. V medzivojnovom Poľsku slúžilo väzenie, najmä pre komunistov, ako rituál prechodu, tréning vytrvalosti a univerzita, ktorá učila životným zručnostiam. Povojnové usporiadanie prinieslo dramatickú zmenu, pretože komunisti v celom regióne, často veteráni medzivojnových väzníc alebo vojnových koncentračných táborov, využívali miesta väznenia ako spôsob formovania budúcnosti. Väzenský systém fungoval ako nástroj na podmanenie si spoločnosti a umlčanie alebo zničenie nepriateľov - antikomunistov, ako aj oddaných komunistov. Zatýkanie, súdne procesy a tresty odňatia slobody priamo i nepriamo ovplyvnili desaťtisíce ľudí a v mnohých ďalších vzbudili strach a neistotu.

Mnohí z tých, ktorí boli uväznení ako nepriatelia nových povojnových komunistických orgánov, boli ženy. Niektoré boli uväznené za údajnú spoluprácu s nacistickým odbojom počas vojny, iné za povojnové aktivity v rôznych občianskych a kvázi vojenských skupinách, ďalšie na základe vzťahov s už uväznenými osobami. V prípade niektorých existovali dôkazy o ich protištátnej činnosti, zatiaľ čo v prípade mnohých iných boli obvinenia vymyslené.

Anna M1/4llerová v tejto práci odkrýva väzenské životy týchto žien prostredníctvom ich autobiografických spisov, protokolov z výsluchov, správ o špehovaní ciel a originálnych rozhovorov s bývalými politickými väzňami. Jej respondentky rozprávali svoje vlastné verzie toho, čo sa stalo počas ich zatknutia, vypočúvania a väznenia. Skúmali aj svoje emócie: prekvapenie, zmätok, strach a hnev. Hoci im väznenie prerušilo život, odlúčilo ich od rodín a spôsobilo im veľa utrpenia, ženy sa zamýšľali nad tým, ako sa počas výsluchov pretvárali, ako uplatňovali svoje zmysly na orientáciu vo väzenskom priestore a ako využívali svoje telo na získanie kontroly nad sebou samými a ako prostriedok nátlaku na orgány. Kreativita, ktorú prejavovali individuálne a kolektívne vo svojich celách, im pomohla obnoviť zdanie normálneho života medzi múrmi väznice napriek zneužívaniu zo strany vyšetrovateľov a dozorcov.

Skúmaním života žien v celách komunistických väzníc prispieva kniha Keby múry mohli hovoriť k nášmu chápaniu donucovania a odporu v totalitných režimoch.