Japonský starnúci mier: Pacifizmus a militarizmus v dvadsiatom prvom storočí

Recenzie čitateľov

Používatelia si pochvaľujú knihu „Japan's Aging Peace“ za jej prehľadný text a informatívny obsah, ktorý je prístupný aj čitateľom bez predchádzajúcich znalostí japonskej politiky. Kniha sa vyznačuje originálnym výskumom a pútavou prózou, ktorá poskytuje cenné poznatky o vojenskej politike a kultúrnom kontexte Japonska od druhej svetovej vojny.

Dobre napísaná a pútavá. Informatívna pre čitateľov bez predchádzajúcich odborných znalostí. Poskytuje nový pohľad na zložitú bezpečnostnú a vojenskú politiku Japonska. Vynikajúci pôvodný výskum. Cenný príspevok k pochopeniu japonskej politiky a kultúry.

Niektorí čitatelia si želajú, aby bola publikovaná skôr na použitie v akademickom prostredí.

(na základe 3 čitateľských recenzií)

Pôvodný názov:

Japan's Aging Peace: Pacifism and Militarism in the Twenty-First Century

Obsah knihy:

Od konca druhej svetovej vojny sa Japonsko nesnaží o remilitarizáciu a jeho povojnová ústava sa zaväzuje, že sa vzdá agresívnej vojny.

Napriek tomu si mnohí v Japonsku i mimo neho kladú otázku, či by sa krajina mala alebo chce vrátiť k veleniu ozbrojených síl v čoraz náročnejšom regionálnom a globálnom kontexte a v situácii, keď sa domáca politika zmenila v prospech demonštrácie národnej sily. Tom Phuong Le ponúka nové vysvetlenie neochoty Japonska remilitarizovať, ktoré kladie do popredia vzťah medzi demografiou a bezpečnosťou.

Japonský mier starnutia ukazuje, ako meniace sa vnímanie bezpečnosti naprieč generáciami vyústilo do kultúry antimilitarizmu, ktorá obmedzuje snahy vlády viesť vojenskejšiu zahraničnú politiku. Le spochybňuje jednoduchú opozíciu medzi militarizmom a pacifizmom a tvrdí, že japonský bezpečnostný diskurz by sa mal chápať v zmysle „viacnásobného militarizmu“, ktorý môže legitimizovať také rozhodnutia, ako je mobilizácia japonských síl sebaobrany pre mierové operácie a misie humanitárnej pomoci. Le zdôrazňuje, že rozhodujúcu úlohu zohrali faktory, ktoré sa zvyčajne nespájajú s bezpečnostnou politikou, ako napríklad starnutie a pokles populácie a rodová nerovnosť.

Tvrdí, že prípad Japonska spochybňuje domnienku vedy o medzinárodných vzťahoch, že štáty musia presadzovať použitie sily, inak budú potrestané, a ukazuje, ako rozšírené normatívne presvedčenia obmedzovali tvorcov japonskej politiky. Na základe rozhovorov s tvorcami politiky, vojenským personálom, ľuďmi, ktorí prežili atómovú bombu, koordinátormi múzeí, občianskymi aktivistami a ďalšími zainteresovanými stranami, ako aj na základe analýzy mierových múzeí a sociálnych hnutí poskytuje kniha Japonský starnúci mier nové poznatky pre vedcov zaoberajúcich sa ázijskou politikou, medzinárodnými vzťahmi a japonskou zahraničnou politikou.